RPG- Nečakaná návšteva

23. června 2012 v 19:44 |  RPG záznamy
Miestnosť: Les (rpg) Nádvorie (chat)
Hráči: Mirana Christie Taylor,Armas Jari Kappanen
Dátum: 28. 5. 2012

"Prišla náhoda, spojila nás. Prišla náhoda, rozdelila nás. Príde ešte jedna, my stretneme sa zas..."


Armas Jari Kappanen *Prišiel už pred niekoľkými dňami, ale až dnes sa rozhodol, že ju už ozaj pôjde nájsť. Witchwood síce nie je moc veľký, ale nájsť v ňom jednu osobu, o ktorej ani nevie, či tu skutočne býva, nie je ľahké. Presvedčil sa o tom už niekoľkokrát. Ale aspoň je tu miesto, kde ju môže hľadať najskôr. Ku škole sa mu moc nechce približovať, no les, ten mu problém nerobí. A aj podľa pachu je to ľahšie, keďže tam celú dedinu cítiť nebude.*
Mirana Christie Taylor *Vysedáva pri zurčiacom potôčiku, sem-tam si ovlaží ruky či si ľahne a na chvíľu zatvorí oči, no nič zmysluplné dohromady nerobí. Leto sa nezadržateľne blíži a nebyť tých oficiálnych dátumov, povedala by, že už dávno je. Nahne sa nad potôčik a zbadá v ňom svoj rozmazaný odraz.. Čo vlastne vo svojom živote spravila? Dokázala? Má pocit, že nič. Najprv sa naháňala za príšerami, ktoré mohli kedykoľvek ukončiť jej mladý život. A potom sa len trápila minulosťou, ktorú síce zmeniť nemohla, ale až príliš doliehala na prítomnosť a mnohokrát aj budúcnosť.* Alex, *zašepká do vetra, ktorý sa náhle zdvihol a znova si zaspomína na časy dávno minulé, kedy sa jej všetko zdalo tak jednoduchšie..*
Armas Jari Kappanen *Rozmýšľa, kde začať. Bude niekde hlbšie v lese alebo chodí radšej len na kraj? Len čo doň vošiel, pocítil jeho chlad aj napriek nastupujúcemu letu. Párkrát sa zhlboka nadýchol, no nejaký silný závan, ktorý by mu prezradil, či tu skutočne niekto je, nezacítil. Postáva teda na kraji lesa, ale tak, aby ho nikto nevidel a stále kontroluje vzduch, či nezacíti nejaký ani nie tak známy pach, skôr len nezvyčajný, keďže nevie, či tu vôbec žije.*
Mirana Christie Taylor Prestaň, *napomenie samu seba a posadí sa. Zasa je príliš dlho sama a znova začína spomínať na minulosť. A načo vlastne? Len sa tým vkuse trápi. Všetko je preč, všetko sa zmenilo. A zároveň je to tak strašne blízko, že má pocit, že stačí jedna myšlienka, jedno rozhodnutie a všetko zlé sa vráti... Rýchlo potrasie hlavou a postaví sa. Ten les, ticho a pokoj jej už asi začínajú liezť na mozog. Opráši si teda zadok, povyťahuje z vlasov konáriky a lístočky a poberie sa len tak, krížom cez les domov.*
Armas Jari Kappanen *Už ho to prestáva baviť a chce sa pobrať späť do hostinca, kde posledných pár dní býva, keď vo vzduchu zacíti niečo iné. Sladké. Nevie, či je to práve ona, ale jednoznačne cíti, že je to elf. Pohne sa teda tým smerom, pomaly, ale tak, aby ten pach stále cítil. A o chvíľu aj zbadá osobu, ktorej patrí a na tvári sa mu objaví úsmev. Je to ona, pomyslí si a trochu zrýchli.*
Mirana Christie Taylor *Kráča pomaly, prstami prechádza po tvrdej kôre stromov a po lístočkoch kríkov. Les redne, dokonca už pred sebou vidí obrysy domov. No zbadá aj niečo iné. Alebo skôr niekoho. Pootočí hlavu a zbežne si dotyčného prezrie, no nepríde jej známy a tak ho chce ignorovať. Zbadá ale, že dotyčný zrýchlil a tak spomalí, až úplne zastane a zvedavo nadvihne obočie. Najskôr nejaký cudzinec, čo potrebuje pomoc, pomyslí si.*
Armas Jari Kappanen *Na tvári mu stále pohráva mierny úsmev a hned by k nej pribehol, ale nechce ju vystrašiť. A tak k nej teda kráča pomaly, až sa dostane úplne k nej.* Mirana Nightshade? *spýta sa, aj keď si je absolútne istý, že je to ona. Je stále rovnaká... krásna, pomyslí si a v duchu má ešte širší úsmev.*
Mirana Christie Taylor *Prekvapene na neho pozrie, keď ju osloví jej meno. Síce starým, ale to je možno ešte čudnejšie. Premeria si ho od hlavy až po päty a zamračí sa. Niečo jej na ňom príde známe. Len nevie čo.* Mirana Christie Taylor, *predstaví sa mu svojím novým menom.* Poznáme sa? Kto ste? *Aj keď vyzerá približne v jej veku, vyká mu. Veď čo, nepozná ho. Zrazu jej dopne, čo mu na ňom príde také známe. Ani nie to, ako vyzerá - aj keď... -, skôr to, čo z neho akoby vyžaruje. Upír, pokrčí nos v zhnusenej grimase.* Prepáčte, ponáhľam sa, *sklopí pohľad a obíde ho. Je jej jedno, čo si o tom pomyslí, aj tak nevie, kto to je.*
Armas Jari Kappanen *Zdvihne jedno obočie nad zmenou priezviska. Žeby to... ale nie, určite je to ona.* Si sa vydala? *spýta sa a netrápi ho, že jej tyká, aj keď ona jemu vykala. Pri jej grimase sa uškrnie a obzrie sa za ňou, ako odchádza.* Ty si mala na upírov vždy čuch, že aurinko? *spýta sa stále s úškrnom. Je zvedavý na jej reakciu. Určite tú prezývku pekne dlho nepočula. Prosím... spomeň si na ňu... aj na mňa, vyšle krátku prosbu komukoľvek, len nech ju splní.*
Mirana Christie Taylor *Stihne spraviť asi len dva kroky, keď začuje to slovo. Prudko sa obráti a šokovane na neho pozrie.* Čo si to povedal? *Ani si neuvedomuje, že mu začala tykať. Poznámku o vydaní sa ignoruje a snaží sa zistiť, kto ten muž je a odkiaľ pozná tú prezývku. Aurinko jej nikto nepovedal celých.. šesť rokov. A zrazu sa pred ňou objaví nejaký chlap, ktorý ju očividne pozná, no ona jeho nie a volá ju jej starou, už skoro zabudnutou prezývkou. Čo to má znamenať? pomyslí si a ďalej sa na toho muža mračí.*
Armas Jari Kappanen *Presne takúto reakciu čakal.* Vidím, že si spomínaš. Ale ja ti stále neprídem povedomý? *spýta sa s naoko smutným výrazom a napadne mu, či si už nedovoľuje príliš. Predsa len, pre ňu je zatiaľ očividne stále neznámy, čo ho dosť mrzí, pretože to nebolo až tak dávno. Veď čo je to pre upíra šesť rokov?* Vieš, v akom jazyku je tá prezývka, *nie je to otázka, skôr konštatovanie na jej predošlú reakciu.*
Mirana Christie Taylor *Vie, v akom jazyku tá prezývka je. Ale čo on? S prižmúrenými očami si ho prezerá a snaží sa nájsť na ňom niečo povedomé. Ale bolo to tak dávno... ešte predtým, než zomrel Alex... ešte predtým... a zrazu si spomenie. Fínsko... chlapec, ktorý ju pozoroval, ako trénovala... a potom jej najlepší priateľ.* Armas? Armas Kappanen? *spýta sa šokovane a na tvári sa jej objaví úsmev, ktorý sa ešte rozšíri, keď sa mu hodí okolo krku a vyhŕkne:* Ari! *nedbajúc na to, že aj keď sú v lese, niekto by ich mohol zbadať..*
Armas Jari Kappanen *Pri jej šokovanom výraze sa len-len že nerozosmeje, no keď ho objíme, smiechu sa už neubráni.* Armas Jari Kappanen, *opraví ju so smiechom tak ako ona jeho pred chvíľou.* Ale ty jediná si ma vždy volala mojím prvým menom, *zaspomína si. Tá otrepaná fráza, že si už ani nepamätá, aké je to držať ju v náručí nie je vôbec pravdivá. Veľmi dobre si pamätá, kedy ju mal takto blízko naposledy. A vtedy si myslel, že je to naposledy. Je tak rád, že sa vtedy mýlil!*
Mirana Christie Taylor *Odrazu si uvedomí, čo to robí a odtiahne sa od neho, mierne sa červenajúc.* Prepáč, *zašepká a pustí ho, pričom sklopí pohľad, no stále sa usmieva.* Armas sa mi páčilo viac, *s úškrnom mu povie dôvod, prečo ho volala inak ako ostatní a pokrčí plecami. Znova naňho pozrie, akoby sa uisťovala, že to nie je sen, že tu naozaj je..* Ako... ako si ma našiel? *spýta sa ho stále šokovane, no aj nadšene. Veď mu ani nepovedala, kam ide. Ako keby to vtedy vedela... Úsmev jej pohasne a pozrie naňho s ospravedlnením v očiach.* Nemala som odísť, *povie potichu.* Nemusela som. *Do očí sa jej nahrnú slzy a pokrúti hlavou nad vlastnou hlúposťou.* Nikdy som ho skutočne neprehovárala. A nielen vtedy vo Fínsku. Hocikde. Možno som trochu protestovala, ale viem, že keby naozaj chcem ostať, ostali by sme. A ja som aj chcela, len... len... Mali sme ostať. *Teraz už ale slzy nezadrží a úplne sa rozplače, keď si spomenie, čo všetko malo za následok jediné slovko- musím a jej ľahostajnosť..*
Armas Jari Kappanen *Posmutnie, keď ho pustí, no keď vidí, že nechce odísť, usmeje sa.* Cestoval som, *odpovie jej jednoducho.* Čo sa deje? *spýta sa a pristúpi k nej bližšie pri jej smutnom výraze, na čo mu ona aj hned odpovie. Načiahne k nej ruku a jemne jej podvihne bradu. Nechce, aby plakala. Čo bolo, bolo. Už s tým nespraví nič on ani ona. A trápiť sa tým sa už neoplatí.* To nič. Mala si pravdu. S školou a... Miri! *vyhŕkne, keď vidí, ako sa rozplače.* Aurinko, čo sa stalo? No tak, pšt.. *snaží sa ju upokojiť slovami, no keď vidí, že to nemá význam, chytí ju za plecia a pritiahne si ju k sebe, ďalej ju tíšiac a hladiac po vlasoch.*
Mirana Christie Taylor *Nechá sa objať, dokonca mu dovolí aj hladiť ju po vlasoch. Znova akoby mala trinásť, aj zabudla, že sú vo Witchwoode, že ho šesť rokov nevidela, dokonca aj na to, že je upír. Pri ňom ten fakt vždy ignorovala.* Nemala som odísť... Nemali sme tam ísť, *opakuje stále dokola medzi vzlyky a ospravedlnenia a tisne sa k jeho hrudi, úplne mu zmáčajúc košeľu slzami.*
Armas Jari Kappanen *Snaží sa porozumieť tým pár slovám, ktoré zachytil. Pozná ju dosť dobre na to, aby vedel, že len tak pre nič za nič by neplakala. Vlastne, nevidel ju plakať nikdy okrem toho jediného dňa, kedy sa s n ním prišla rozlúčiť.* Prosím, povedz mi, čo sa stalo? Kam ste išli? Kde je Alex? *zahrnie ju otázkami a hned to aj oľutuje. Čo ak... Nie, to nie je možné, pokrúti hlavou nad možnosťou, že by bol Alex mrtvy. Veď ten chlap bol nezničiteľný, pomyslí si, no aj tak má z toho zlý pocit.* To nič, to nič, *zašepká jej do vlasov a vzdá sa akýchkoľvek ďalších pokusov donútiť ju hovoriť. Obzrie sa za seba, trošku si ju v náručí nadvihne a cúvne dozadu k stromu, pri ktorý si sadne a oprie sa oň, ďalej Miranu tuho objímajúc..*
Mirana Christie Taylor *Keď povie jeho meno, pichne ju pri srdci a zatne zuby, aby sa nerozplakala ešte viac. Neskoro. Zadúšajúc sa plačom ani nevníma, že sa ocitla napoly na zemi, napoly na Armasových kolenách. Trvá jej hodnú chvíľu, kým je schopná hovoriť a odpovedať mu na jeho otázky. Ale potom hovorí. Pekne poporadí, o všetkom. O tom, ako s Alexom odišli späť do Rumunska. O tom, ako ju tam zastihol list z Belfirinu. A tiež o tom, ako a skončilo jej "bezstarostné" obdobie a začal sa ťažký život v temných Transylvánskych lesoch.* Zrazu som sa všetkého bála. Každého zvuku, každého pohybu, každého tieňa. Opustila ma ostražitosť, spomalili sa reflexy.. A aj som tak dopadla. Ani by si ma nespoznal, keby ma vtedy stretneš, *spomenie si na jazvy, ktoré jej navždy budú pripomínať toto strašné obdobie.* Našťastie to netrvalo dlho a smútok vystriedali hnev a nekonečná nenávisť. Z Rumunska som sa doslova prebojovala a o ďalší rok sa mi konečne podarilo dostať sa sem, *skráti to a unavene sa o neho oprie. Toto potrebovala. Všetko to niekomu povedať, tak ako to naozaj cítila, bez tej chladnokrvnej masky a hranej ľahostajnosti. A teraz tu bol on. Upír, no aj tak najlepší priateľ, akého si mohla priať. Zodvihne hlavu a pozrie naňho. Už nevie, čo viac mu povedať, aj tak má pocit, že si srdce vyliala asi až príliš. Moja bútľavá vŕba, pomyslí si a v duchu sa usmeje.*
Armas Jari Kappanen *Šokovane, zdesene a niekedy až znechutene počúva Miranu. Nechápe, ako sa niektorí upíri môžu dopúšťať až takých zverstiev. Áno, nie sú ľudia a musia sa živiť krvou, veď to pozná, ale aby hentak útočili na ľudí, v tomto prípade elfov... Bol som tiež taký, prebehne mu mysľou, no zaženie myšlienky a spomienky na detstvo do úzadia a ďalej venuje všetku svoju pozornosť Mirane. Keď skončí svoje rozprávanie, chvíľu mlčí, zvažujúc, čo povedať.* Miri, *začne pomaly, keď sa rozhodne, že sa jej to predsa len spýta.* Prečo si ma mala rada? Som taký istý ako oni. *Táto vec ho trápila odkedy sa prvýkrát objavila pri jeho dverách, no nechcel sa jej to pýtať.*
Mirana Christie Taylor *Pri jeho otázke prekvapene zdvihne obočie.* Prečo som ťa mala rada? *zopakuje jeho otázku a zamračí sa.* Ale.. ja ťa mám stále rada, *sklopí pohľad, znova sa červenajúc, no hned na neho šokovane pozrie.* Ty si nikdy nebol ako oni! Si síce to, čo oni, no nikdy si nebol taký. Ty si... *skloní hlavu, nevediac, ako pokračovať.* Ty si jednoducho iný, *povie nakoniec a uškrnie sa naňho.*
Armas Jari Kappanen *Jej odpoved ho prekvapí a poteší zároveň.* Veď ja ťa mám tiež rád, *zasmeje sa a stisne ju.* Iný? *takisto s úškrnom na ňu pozrie, pričom zachytí, že sa už dosť zotmelo.* Mali by sme už ísť, *povie akoby len tak mimochodom a mimovoľne ju pohladí po zlatých vlasoch.*
Mirana Christie Taylor *Tiež sa zasmeje, pretože sa jej to ťažko vysvetľuje a vie, že on dobre chápe, ako to myslí.* Veď vieš, taký... ľudskejší. Pri tebe som si nikdy neuvedomovala, že si upír, *pokrčí plecami, akože veď si to musel všimnúť.* Čože? *prekvapene sa od neho odsunie a poobzerá a okolo seba. Až teraz si všimne, že je už celkom tma.* Odchádzaš? *spýta sa potichu a smutne na neho pozrie.*
Armas Jari Kappanen Hej, *prisunie sa späť k nej a zastrčí jej neposlušný prameň vlasov za ucho.* Povedal som, že by sme mali ísť, nie že odchádzam. Teraz sa ma tak skoro nezbavíš, keď som ťa konečne našiel, *uškrnie sa na ňu a chytí ju za ruky, aby jej pomohol vstať.* Ozaj, čo to máš s priezviskom? *nedá mu to, musí sa jej na to spýtať.*
Mirana Christie Taylor *Len-len že si nevzdychne, keď jej povie, že ostáva, no potom si uvedomí, že pred ním nemusí nič skrývať a tak sa na neho s úľavou usmeje. Dovolí mu, aby jej pomohol vstať a absolútne prirodzene ho chytí za ruku, uškŕňajúc sa a ťahajúc ho von z lesa.* Tak ta ťa trápi, heej? *spýta sa pobavene a dusí v sebe smiech pri predstave ako ho potrápi.*
Armas Jari Kappanen *Poteší sa, keď ho chytí za ruku a veselo s ňou drží krok. Pri jej pripomienke sa tentoraz začervená on.* No.. zaujíma. Vážne si sa vydala? *spýtavo na ňu pozrie, no moc sa mu to nezdá, keď sa k nemu správa tak priateľsky, akoby sa ich cesty nikdy neboli rozišli. Keď v diaľke uvidí niekoľko rodinných domov, zastane a obráti si Miranu k sebe.* Bývam v jednom hostinci tu v dedine. Budem tu tak dlho, ako sa len bude dať a ako dlho ma tu len budeš chcieť. *Pozrie sa niekam za ňu, keď zavetrí stádo jeleňov a pomyslí si, že taká čerstvá večera by sa mu páčila..*
Mirana Christie Taylor *Už sa chystá povedať niečo, čím by ho trošku postrašila a potrápil, no rozmyslí si to, keď nasadí vážny ton a zastane.* Adoptovala si ma vedúca elfov tu vo Witchwoode. Prijala som ich priezvisko, *povie nakoniec pravda a pokrčí plecami, akoby bola adopcia úplne zvyčajná vec. Pritom si ale uvedomí kde to stoja a nervózne si zahryzne do pery, pretože ho nechce odháňať, ale stačil by jeden pohľad z okna najbližšieho domu a aj napriek tme by mala doma čo vysvetľovať.* Ďakujem. Že si prišiel, že si ma vypočul a.. že tu budeš, *zašepká a ešte raz ho tuho objíme.* Maj sa, *rozlúči sa s ním a ešte raz mu zamáva a rýchlym krokom si to zamieri domov, už teraz sa tešiac na ich ďalšie stretnutie.*
Armas Jari Kappanen *Jej odpoved ho prekvapí, no aj poteší.* Takže máš rodinu, to je super, *povie s úsmevom. Nemôže uveriť tomu, že ju naozaj našiel. A to už začínal strácať nádej.. Objatie jej opätuje, takisto ako zamávanie a keď zmizne v jednom z blízkych domov, otočí sa a rozbehne sa za svojou večerou..*
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama