RPG- Prečo?

16. července 2012 v 18:23 |  RPG záznamy
Miestnosť: Taikatalvi (rpg), U šialenej čarodejnice (chat)
Hráči: Mirana Christie Taylor, Armas Jari Kappanen
Dátum: 27. 6. 2012

Chvíľu to trvalo, kým sa Mirana spamätala z toho, čo sa stalo. No keď sa jej to Ari pokúšal vysvetliť, dopadlo to skoro ešte horšie.


Mirana Christie Taylor *Dva dni s Armasom neprehovorila ani slovo. Len sa motala po dome ako mátoha alebo spala. Ani čítať, ani ísť von, nič. A jeho vlastne tiež skoro nevidela. Buď sa jej vyhýbal, alebo si jej mátožnosť vysvetľoval ako nezáujem a ignoráciu, čo bola aj sčasti pravda. Ona ale len potrebovala byť chvíľu sama, nejako sa s tým vysporiadať. No sama mala toho už po krk. Toho ticha, vlastných myšlienok... Otvorí oči a zahľadí sa do tmy, ktorá ju obklopuje. Chvíľu len tak nepohnuto leží, až si jej oči na tmu privyknú a potom sa pomaly posadí. No aj tak sa jej zakrúti hlava a chytí si ju, pričom sa dotkne aj svojich vlasov. Svojich vždy krásnych a dlhých vlasov. Čaká slzy, ktoré jej zmáčajú tvár zakaždým, ked hmatom ucíti, o koľko kratšie ich má teraz, no tie neprichádzajú. Cíti už len prázdnotu, bolesť a smútok. A už milióntykrát sa pýta: prečo? Potichučky sedí na posteli a rozmýšľa, či má ísť pohľadať Ariho, alebo radšej nechce vedieť, čo sa tam vtedy stalo a prečo skončila s obhorenými vlasmi padajúc z niekoľkometrovej výšky.*
Armas Jari Kappanen *Sedí v kresle v chodbe pred spálňou a podopiera si rukou bradu. Dva dni mu nič nepovedala, dva dni ho ignorovala. No z domu ho nevykopla, a tak ostal. Síce spáva v knižnici a celé dni sa aj tak poneviera v muklovskom svete, ale je to lepšie, ako keby mu povie, že ho už nechce vidieť. A možno mu to aj povie... Z izby začuje nejaké zvuky a usúdi z toho, že asi vstala. Sem-tam ju chodí kontrolovať, ale ked je hore, radšej sa niekam zašije. No už by ale s tým schovávaním sa mal prestať a porozprávať sa s ňou. Ci bude chcieť, alebo nie. Postaví sa teda z kresla, prejde k dverám do spálne a potichu ich otvorí. Napriek tme, ktorá mu problém vôbec nerobí, ju uvidí sedieť na posteli s pohľadom upretým pred seba. Bez slova zavrie dvere a vstúpi dovnútra, nezažínajúc svetlo si sadne vedľa nej.*
Mirana Christie Taylor *Na chvíľu zavrie oči, ked sa otvoria dvere a oslepí ju svetlo z chodby. No hned je znova tma a ona pocíti, ako si ktosi sadol vedľa nej na posteľ. Ktosi... samozrejme, že Armas. Najprv nehovorí nič, nevie, čo by mala povedať, čo sa spýtať. Nakoniec si rezignovane položí hlavu na jeho plece, vzdávajúc sa akýchkoľvek pokusov ďalej rozmýšľať. Prázdna hlava, to je to, čo potrebuje. No najprv sa predsalen niečo dozvedieť musí.*Prečo si jej to spravil? *spýta sa v tej tme pošepky, no vie, že on ju počuje. Slzy, ktoré stále čaká, neprichádzajú. Zdá sa, že za tie dva dni sa už vyplakala dostatočne..*
Armas Jari Kappanen *To napäté ticho mu vôbec nie je príjemné. No nevie, čo by povedal. Co povedať. a tak radšej čaká, kým sa začne pýtať ona. No ešte predtým, než mu položí prvú otázku, sa oňho oprie. Príde mu to ako dobré znamenie. Ktovie, čo z toho vzíde. Nad odpoveďou na jej otázku chvíľu rozmýšľa. Keďže sú očividne kamarátky, určite bude v tejto chvíli ten najhorší on. No obhajovať sa aj tak moc nemá ako.* Ona zaútočila na mňa. Najprv som jej nechcel ublížiť, dal som jej šancu upokojiť sa. No ona bola tvrdohlavá, zaútočila na mňa dýkou, kameňom, dokonca na mňa napľula.*Odmlčí sa a pohľadom skúma jej tvár. Ked sa vtedy vrátili, ešte dlho plakala. No teraz už nie. A on je jednoznačne radšej, ked ju plakať nevidí. Hlavne, ked to bolo kvôli nemu. Nadýchne sa a pokračuje.*Najprv som ju bodol do kolena, potom pred odchodom ešte do druhej nohy. Ale asi som ju trafil do tepny... No dvakrát som zložil dýku, neuškrtil som ju, nezlomil som jej väzy, dokonca som ju ani nepohrýzol. A že som po tom pľuvanci mal sto chutí to spraviť, *potichu zavrčí, vtedy ho naozaj naštvala. Ale tú druhú nohu si mohol odpustiť, možno by sa nebolo stalo to, čo sa potom stalo.*Mrzí ma to. Naozaj ma to strašne mrzí. Ale ver mi, že keby viem, že ju poznáš, alebo keby len tuším, že poznáš nejakého vlkolaka, nepustím sa s ním do boja.*Celý čas sa pozerá na ňu, bol by rád, keby aj ona na neho. Aby mu verila, že to myslí vážne.*
Mirana Christie Taylor *Potichu počúva a ani sa nepohne. Pýtala sa iba prečo to spravil. Nepotrebuje vedieť všetky detaily. No je neskoro, už sa rozhovoril a ona iba zdesene počúva. Neuškrtil... nezlomil väzy... nepohrýzol... strasie sa pri tých slovách. Z jeho rozprávania má už celkom peknú predstavu o tom, čo sa tam stalo. Len si teraz nie je istá, či to naozaj všetko chcela vedieť.* Keby je premenená, možno to pochopím. Ale prečo takto? Prečo si na ňu zaútočil ako na človeka? Aj ako vlkolak proti teba nemala šancu,*zodvihne hlavu a s bolesťou v očiach naňho pozrie.*Mohol si sa na ňu vykašľať. Odísť. Utiecť. Pri jej prvom útoku sa iba zasmiať a nechať ju na pokoji. Ale nie,*pokrúti hlavou, začína ju ovládať hnev.* Ty si sa s ňou musel pohrať, však? Zabaviť sa na tom, ako je niekto slabší ako ty. A prečo si ju vlastne nezabil?*zvýši hlas a otočí sa na posteli k nemu.*Aby si si ju mohol nájsť aj inokedy? A vyskúšať si to, čo ste sa učili na akadémii?*Jeho ospravedlnenie nevníma, lomcuje ňou hnev, hnev naňho, že prizabil jej kamarátku, hnev na seba, že o ňom nikomu nepovedala a že mu tak veľmi verila, že je iný, hnev na Sigiho, ktorý si očividne vyvodil vlastné závery a hnev na celý svet, že ked si konečne myslí, že je všetko fajn, musí sa to nejako pokaziť a vždy najhoršie, ako sa len dalo. Aj v tme vidí jeho ospravedlňujúci pohľad, ale hnev je teraz silnejší, a tak sa od neho na posteli odsunie čo najďalej a oprie sa o čelo postele, prekrižujúc si ruky na hrudi.*
Armas Jari Kappanen *Bál sa, že zareaguje práve takto. Ze ho bude považovať za príšeru, za tvora, ako si vždy upírov predstavovala a ako ich vlastne aj videla. A on sa vždy snažil taký nebyť. Učili ho správať sa ako človek, žil medzi obyčajnými ľuďmi. A stačil jediná chyba a všetka jeho snaha vyšla nazmar. Zúfalo krúti hlavou pri jej slovách. Ako si to o ňom môže myslieť? Kde niečo také nabrala? Co ho nepozná?*Ja viem, mohol som ju nechať tak. Mal som to urobiť. Ale ako som povedal, mrzí ma to. Už s tým nespravím nič ani ja, ani ty, ani nikto iný. Miri, *prisunie sa späť k nej,* prosím. Len kvôli tebe som ju nezabil. Nedokázal by som sa ti viac pozrieť do očí, keby ju zabijem, lebo by som si pripadal rovnakí ako tí, čo ti zabili rodinu. Zabili tých síce odvážnych, ale slabých. To, čo som jej spravil, bolo... len varovanie. *Zúfalo na ňu hľadí a dúfa, že ju ten hnev prejde.*
Mirana Christie Taylor Áno, mal,*povie odmerane. Keď sa k nej prisunie ani sa nepohne a ďalej sa na neho mračí. No pri jeho ďalších slovách naňho šokovane pozrie a nechápe, ako niečo také mohol vypustiť z huby. A pred ňou!*Odvážni, ale slabí?! *skríkne a vypleští na neho oči. On bude o nej hovoriť, že je slabá? O nej, ktorá s ním rok trénovala, s upírom, mnohokrát silnejším a rýchlejším ako ona, no aj tak sa nikdy nevzdala. O Alexovi, ktorý ho naučil také kúsky, pri ktorých sa aj Ariho otec len pozeral, že odkiaľ to ten elf vie. A o jej rodine?? Nepoznal ich, nikdy ich nevidel, jej otca, ktorý ako prvý bežal do bitky a ako posledný sa vracal so zranenými, lebo ich tam nebol schopný nechať umrieť. A to posledné slovo? Varovanie??! To myslí vážne?*Len varovanie? A ty si čo myslíš? Ze prečo som o tebe ešte nikomu nepovedala? Lebo sa bojím, že by ťa ako hrozbu mohli brať! A práve to nechcem, ak si nepochopil moje úmysly.*Zlezie z postele a pripochoduje ku skrini s jej a Armasovým "osobným" arzenálom a začne sa v ňom naslepo prehrabávať, aby našla niečo, čím by mu ukázala, aká slabá je..*
Armas Jari Kappanen *Až ked začne kričať, uvedomí si, akú hlúposť povedal.*Prepáč, nemyslel som to tak. Len som chcel povedať... *ďalší krik, pri ktorom sa až prikrčí. Tak toto teda vyriešil!*Miri, ja viem, prečo náš vzťah tajíš,* ak ešte nejaký je, pomyslí si,*chápem, že máš rada svoju matku a sestru a aj bračeka a že chceš, aby ma videli v tom svetle, v akom ma vidíš ty. Aa, že už asi dosť pohaslo,*zamrmle skôr pre seba ako pre ňu a nechápavo na ňu pozerá, kam ide. No ked zbadá, ako sa prehrabuje medzi zbraňami, okamžite zakročí.*To nie,*upírou rýchlosťou k nej pribehne a zavrie jej skriňu pred nosom.* Nepotrebujem, aby si mi ukazovala, aká silná si. Viem to. *Otočí ju tvárou k sebe a rukami sa zaprie o skriňu.*A tiež viem, že si nikdy neodpustím to, čo som spravil. Ohrozil som tvoj život,*pozrie sa na krátke jej vlasy a pichne ho pri srdci.*Ale... *sťažka sa nadýchne,*ak ma teraz vykopneš, nebudem sa hnevať. Nemám na to dôvod. Posral som to, viem. No ty si bola a vždy budeš to najlepšie, čo ma v živote stretlo. *Nakloní sa bližšie k nej a oprie sa čelom o to jej.* A tak ťa prosím... odpusti mi to, *zašepká a je rozhodnutý, že ak povie nie, odíde.*
Mirana Christie Taylor *Odrazu má ruky von zo skrine a hľadí do Armasových očí. Ked ju uväzní medzi skriňou a svojím telom, nadýchne sa, že znova začne kričať, no on ju predbehne. Len nie krikom. Aj ked ju touto polohou zas naštval a pozerá naňho zamračene, pri jeho slovách sa začína pomaly upokojovať. Vie, že ho to mrzí. Povedal jej to už niekoľkokrát. Ale ked ju tým tak strašne vystrašil... a ublížil. Porazene sklopí pohľad a trhane sa nadýchne.*Nevykopnem, *povie potichu a dúfa, že to nebude niekedy v budúcnosti ľutovať.*Ostaň. Ale teraz ma nechaj tak, dobre? *Znova sa mu pozrie do očí, letmo ho pobozká a vymaní sa spod jeho rúk. Potme znova zaľahne do postele a už nepovie ani slovo.*
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama