RPG- Útok vlkolaka I.

23. srpna 2012 v 10:27 |  RPG záznamy
Miestnosť: Les (rpg)
Hráči: Alexa B. Selvinski, Mirana Christie Taylor, Kyoshi Tanaka
Dátum: 3.-8. 8. 2012

Na oblohe svieti mesiac v splne a dve osoby sa motajú v lese, neskoro si uvedomujúc, že si na to vybrali nesprávny večer.


Alexa B. Selvinski *Prechádza sa lesom, takmer nečujne našľapujúc na laby. Znovu je spln, ktorý jej teraz svieti na cestu. Zvláštne ako veľmi chcela vždy prebrať sebakontrolu nad zvieraťom v sebe, no v poslednom čase jej práve to chýba - odpútať sa od všetkého a prenechať voľnosť inštinktom. Zastane a zodvihne hlavu. Nozdry sa jej trochu trasú, vetriac po koristi. A skutočne, silný pach jej prezrádza, že na blízku je zver. Okamžite sa rozbehne tým smerom, len keď už aj uvidí zopár srniek v diaľke pred sebou spomalí, stíši krok a plíživo sa blíži, pripravená v hodnú chvíľu vyštartovať. To zabíjanie, ktoré ju kedysi tak desilo sa už dávno stalo jej súčasťou. A hoci by si to možno nahlas nepriznala, loví nielen pre jedlo ale aj pre potešenie. Zameria pohľad na menšiu zo srniek, ktorá akosi kríva. To bude ľahká korisť, pomyslí si a spraví ďalšie kroky v pred, spokojná, že si jej korisť ešte nič nevšimla*
Mirana Christie Taylor *Už je úplná tma, no jej sa nechce vracať. Zatiaľ stále vie, kade domov, aj keď jej tieto miesta nie sú až tak moc známe. Ale potrebovala ísť niekam inam, ďaleko.. V poslednej dobe sa cíti akosi divne. Máva zvláštne nálady, je podráždená a nervózna.. a najlepšie jej je , keď je sama. Tak ako aj teraz. Dojde na akúsi čistinku, na ktorú priamo svieti mesiac. V splne. A dopekla.. pomyslí si. Tak toto nedomyslela. Rýchlo sa obzerá po osvietenej ploche lesa. Vonku je už vyše dvoch hodín a rýchlejšie sa domov určite nedostane. No skúsiť by to mohla. V každom prípade, keď už nemá pri sebe prútik, tak aspoň tú elfskú dýku. Otočí sa teda späť, odkiaľ prišla a obozretne prekračuje popadané konáre, ktoré sa jej pletú do cesty a vytrvalo kráča ďalej.*
Alexa B. Selvinski *Ďalší plíživý krok a ďalší. Už je dosť blízko a prudko sa rozbehne k srnkám. Tie si ju všimnú až vtedy a okamžite sa rozpŕchnu, no tie ju nezaujímajú. Celú pozornosť venuje tej, ktorá beží najpomalšie a teraz je jej krívanie o to očividnejšie. Na okamih jej to pripomenie samú seba po tom stretnutí s tým Miraniným upírom. Podráždene zavrčí, cítiac ako v nej rastie hnev a znovu ten pocit poníženia. Pridá do behu a skočí. Labami zrazí srnku k zemi, s akýmsi zvláštnym škodoradostným potešením sleduje, ako sa snaží vymaniť, aj keď nemá žiadnu šancu. Napokon sa k nej skloní a zaborí jej tesáky do krku držiac ju v zovretí, až kým jej telo neochabne. Až potom sa spokojne pustí do jedenia. No podráždenosť z tej spomienky ešte nevyprchala a takmer až zúrivo trhá jemné mäso. Po chvíli však prestane a s hlavou sklonenou nad telom zamrzne na mieste, keď zachytí ten známy pach. Nechá zvyšok srnky tak a bez rozmýšľania, nevšímajúc si vlastný zakrvavený kožuch, sa rozbehne tým smerom, lákaná sladkastým pachom. Nezastaví, až kým nezazrie aj osobu, ktorej ten pach patrí.*
Mirana Christie Taylor *Po niekoľkých minútach a prejdených metroch začuje zvuk krokov. No nie jej. A ani nie ľudský. Teda, ľudský ako ľudský.. skôr "dvojnohý". Zastane a pomaly zisťuje, že je ten zvuk stále bližší a aj ho rozoznáva. Medveď? pomyslí si, aj keď sama o tom veľmi pochybuje. Nevie, či má ísť ďalej, alebo radšej ostať na mieste. No skôr, ako sa stihne rozhodnúť, zbadá tvora, ktorého v tomto čase mohla stretnúť jediného a že ho stretnúť teda nechcela. Ruka sa jej automaticky posunie k dýke na opasku a takmer nedýchajúc sleduje bieleho vlkolaka pred sebou. Toto sa jej teda podarilo. Môže len dúfať, že to nie je nikto nový a že nejakú tú sebakontrolu ovláda..*
Alexa B. Selvinski *Zopodiaľ ju sleduje. Pozná ju, to áno, ale v tej chvíli jej na tom akosi...nezáleží. Ten pach ju láka a provokuje. Najradšej by sa k nej rozbehla a zaborila tesáky do toho elfského mäsa. Podíde pár krokov smerom k nej, no potom zmení smer a začne ju pomaly obchádzať, nespúšťajúc z nej pohľad. Bolo by to tak jednoduché. No tak, spamätaj sa. Nad čím to sakra premýšľaš? zahriakne sama seba. Mala by ju nechať tak a jednoducho odísť loviť nejakú zver, ale predsa pokračuje v obchádzaní. Sakra, veď je to Mirana, to nemôžeš, povie si v duchu, no bez efektu.*
Mirana Christie Taylor *Spamätá sa až keď sa k nej vlkolak priblíži. Spraví krok dozadu, no tvor ju obchádza a tak vlastne nemá kam ujsť. Keby aspoň vie, kto to je. Prihovoriť sa mu.. Trasľavo sa nadýchne, no netuší, čo povedať. Všíma si čerstvú krv na bielom kožuchu a príde jej to ako dobré znamenie. Aj keď krv sama o sebe dobré znamenie nie je, ak už jedol, snáď ju len poobchádza a odíde. Mohol by.*Vĺčik,*povie takmer nečujne, v inej situácii by sa nad tým oslovením, a celkom nad tým, že sa ide rozprávať s vlkolakom, asi zasmiala, no teraz je rada, že zo seba vôbec vydala nejaký hlások.* Vážne si ešte stále hladný? Lebo zo mňa sa moc nenaješ. Choď si zaloviť niekam inak,*pritom ako rozpráva, nespúšťa z vlkolaka zrak a otáča sa prakticky okolo svojej osi.*
Alexa B. Selvinski *Keď sa Mirana ozve, trochu zastrihá ušami, no naďalej pokračuje rovnakým krokom, čakajúc na správny okamih. Nevie ani, prečo sa už dávno neotočila. Veď už sa predsa toľkokrát dokázala ovládnuť, tak prečo teraz nie?...Alebo je to možno všetkými tými utlačovanými pocitmi a hnevom? Na jej opasku zbadá dýku a vidí aj, že jej ruka je blízko tej zbrane. Už dlhšie nečaká. Hoci celé jej vedomie proti tomu protestuje má pocit, akoby jej telo konalo samo za seba. Zvrtne sa, postaví sa na zadné a prudko sa po nej zaženie labou*
Mirana Christie Taylor *Všimne si, ako vlkolak zastrihá ušami. Napadne jej, že je to dobré, no žiadne ďalšie znamenie, že by si chcel dať pohov, neprichádza. Rukou už ozaj zovrie dýku a povytiahne ju von, pripravená sa brániť, aj keď veľké šance tomu nedáva. Práve uvažuje, koľko by toho zvládla vyliečiť, keď sa vlkolak odrazu postaví na zadné a zaženie sa po nej. Okamžite vytiahne dýku, no ledva na labe ostane niečo, čo by potvrdzovalo, že tá dýka mala aj nejaký účinok, na rozdiel od jej ruky. Na predlaktí zacíti pálčivú bolesť a vykríkne, vypustiac dýku na zem. V okamihu sa k nej ale zohne a vezme ju do ľavej ruky, ignorujúc stále väčšiu bolesť a viac krvi. Prečo bola taká hlúpa a nevzala si prútik? Zaženie sa dýkou, no málo svetla a obrovský strach jej nepomáhajú a tak si nie je istá, či sa vôbec trafila. Prebehne kúsok medzi stromy a tam so syknutím skontroluje krvácajúcu ruku. Takto sa jej teda utiecť nepodarí..*
Alexa B. Selvinski *Zacíti na labe slabý škrabanec, no nevenuje tomu pozornosť. Je zčasti zhrozená tým, čo práve urobila, no na druhej strane pociťuje vo vnútri akési zvláštne potešenie len čo zacíti vo vzduchu krv. Bolo by to tak jednoduché pripraviť ju o život, no predsa sa drží. To nechce. Teda ona nie. Vie, že keby stratila kontrolu úplne, zrejme by jej vlkolačie ja ani na okamih nezaváhalo. Kútikom oka zachytí pohyb dýky, keď sa od čepele odrazí mesačný svit, no hneď aj odskočí, ignorujúc aj ten ďalší škrabanec. Sleduje ako odbeháva a klesne znovu na všetky štyri, pričom sa začne pomaly a s hrdelným vrčaním približovať*
Mirana Christie Taylor *Od krvi má už skoro celé oblečenie. Ale dýku z ruky pustiť nechce, no inak sa nevylieči. Iba žeby.. Napadne ju, že by to vyskúšala len myšlienkami. No bude sa musieť poriadne sústrediť a tým pádom nebude môcť dávať pozor na to, čo ten vlkolak robí. Ale skúsiť to musí. Započúva sa do okolia a začuje vrčanie a ľahké našľapovanie vlkolačích láb. Zatají dych a prejde ešte kúsok medzi kríky. Tam klesne na zem tak, aby pomedzi lístočky videla sa miesto, odkiaľ odbehla. Očami vyhľadá biely kožuch a keď vidí, že nie až tak blízko, snaží sa spomaliť dych a aspoň trocha sa upokojiť. V jednej ruke stále zviera dýku a tú druhú má položenú na kolenách. Všimne si štyri hlboké škrabance, z ktorých sa stále valí krv. Potlačí vzlyk, znova skontroluje vlkolaka a potom sa už len sústredí. V tejto chvíli si nemôže dovoliť zavrieť oči a pohľad na krvavý, stále sa približujúci kožuch jej tiež nepomáha, no aj tak do toho dá všetku silu, čo nazbiera. Má pocit, že to trvá príliš dlho, aj oči sa jej pomaly začínajú zatvárať, nevediac, či od sústredenia, alebo bolesti, keď konečne zacíti mierne teplo. Najprv len fakt slabé, no bolesť začne ustupovať a celkovo aj pohyb pravou rukou je menej bolestivý. Na chvíľu skloní pohľad od vlkolaka k svojej ruke, nadšená tým, že to vážne funguje, no odrazu je to teplo preč a aj keď rany krvácajú menej, pochybuje, že je to jej zásluha. Skôr už pomaly nemá čo tiecť. Tentoraz ozaj zavzlyká a po kolenách sa odplazí zasa kúsok ďalej, kde sa za pomoci stromu, o ktorý sa oprie, postaví a chrbtom sa oň oprie, rozmýšľajúc, či utekať, alebo bojovať.*
Alexa B. Selvinski *Pomaly sa približuje a aj keď Miranu nevidí, pach jej krvi jej presne dáva najavo, kde sa práve nachádza. Mohla by jednoducho vbehnúť do toho porastu, no nie...nechce ju zabiť. Ešte nie. Znovu sa postaví na zadné a vzpriami sa v celej svojej výške. Už nie je žiadne malé vĺča, už má výšku aj silu dospelého vlkolaka. Prederie sa kúskom lesa až kým ju znovu neuvidí, v duchu sa uškŕňajúc nad jej vzlykom aj bolesťou. Opäť jej z hrdla vyjde zavrčanie a v očiach má lačný pohľad. Trochu sa prikrčí, akoby pripravená na skok, no predsa neútočí, len ostáva akoby prikovaná k zemi, snažiac sa znovu nadobudnúť plnú kontrolu a bojujúc sama so sebou*
Mirana Christie Taylor *Stále sa opierajúc o strom otočí sa na tú stranu, odkiaľ vlkolak prichádza. Vidí, ako sa opäť stavia na zadné a pokúsi sa pravú ruku zodvihnúť. Pohne ňou ale len máličko, aj keď až tak nebolí, nevládze. Pozrie sa na ňu a na krvavé škrabance. Z jedného ešte stále tečie krv väčším prúdom a kvapká na zem, ktorú sfarbí dočervena. Dýku v ruke má stále pripravenú, je rozhodnutá brániť sa lepšie ako na začiatku. Medzitým sa ale znova pokúsi vyliečiť si tú ruku, a tak sa skúša čo najviac sústrediť, aj napriek vrčaniu a lačnému pohľadu tvora pred sebou. Tentoraz sa jej to zdá byť rýchlejšie, keď zacíti to príjemné teplo a na malú chvíľu odvráti pohľad od vlkolaka, aby si skontrolovala rany. Párkrát zažmurká, kým sa jej pohľad tak zaostrí, aby videla, že plytšie rany už vôbec nekrvácajú a vyzerajú omnoho lepšie. Tá hlboká sa tiež trocha zacelila, ale s ňou ešte bude mať prácu. No teraz opäť prenesie pohľad pred seba a o niečo istejšia, hlavne keď má obe ruky mobilné, spraví krok do strany, nespúšťajúc zrak z vlkolaka.*
Alexa B. Selvinski * Stráca ju, stráca tú kontrolu. Chcela by sa otočiť a odísť, kým je ešte čas, no jej telo si robí, čo sa mu zachce a aj niektoré myšlienky v hlave akoby vôbec neboli jej. Vidí ako si lieči rany, ale nebráni jej v tom. Aspoň sa s ňou bude môcť pohrať dlhšie. Tak ona si myslí, že má šancu? ozve sa jej v hlave posmešne pri pohľade na elfku, keď stále vidí tú dýku v jej ruke. Napokon spraví krok a hneď za ním aj ďalší, napriahne labu a prudko ju ňou pritlačí o strom, o ktorý sa pred chvíľou opierala. Pysk priblíži až úplne k jej tvári, pričom na ňu cerí dlhé tesáky. No na chvíľu, ako na ňu tak pozerá, sa predsalen trochu strhne, pustí ju a odskočí dozadu. Nesmiem! To jednoducho nesmiem! povie si v duchu a navonok len zavrčí. Ale dlho jej to nevydrží a už znovu napriahne labu, smerujúc si to pazúrmi na jej bok*
Mirana Christie Taylor *Prehodí si dýku do pravej ruky, keď sa ňou hýbe ľahšie, zápästie má aj tak v poriadku. No teraz sa už pohnúť o ďalší kus ďalej nestihne. Zacíti ťažkú labu na svojej hrudi a chrbtom narazí o kmeň stromu, vidiac pred sebou len tesáky a kúsok tlamy tej obludy. Ale ani v tej chvíli na smrť nepomyslí. Došľaka, bola už v miliónkrát horších situáciách a toto nemá zvládnuť?? Hanba jej, ak neprežije. Pozbiera teda všetku svoju silu a aj keď jej ten náraz skoro vyrazil dych, zhlboka sa nadýchne a čo najhlbšie poreže labu, ktorá ju pritláča k stromu. Hneď nato zviera odskočí, nevie, či samé od seba, alebo kvôli tomu, čo spravila, no nestihne si ani vydýchnuť, keď je tá veľká laba znova vo vzduchu a mieri si to opäť na ňu. Nemá kam odskočiť, stále ešte (prekvapivo) stojí tesne pri strome, no aspoň spraví krok do strany. Aj tak ju ale pazúre trafia a neubráni sa ďalšiemu výkriku. Rukou si bok rýchlo chytí a zúfalo sa otočí k vlkolakovi, napoly cúvajúc, napoly sa pozerajúc, kam sa to vlastne potkýna. Keby aspoň vie, kto to je.. Ale bohužiaľ, nemá tušenia. Ako sa to volá ten hrobár? Pátra v pamäti, až si spomenie. Elchan, pomyslí si a v tej chvíli sa potkne o konár stromu a spadne. Bolestivo zakňučí, ako ju ten bok zabolí a takmer sa aj sama poreže.* Och, ty špina chlpatá, *zavrčí smerom k tomu bielemu krvilačnému tvorovi, ktorý má kožuch špinavý už aj od jej krvi. Ale Lexa by na mňa nezaútočila, či? pokračuje vo svojich úvahách, ako sa plazí pomaly dozadu, lebo postaviť sa nevládze. Ten bok sa jej zdá byť na tom ešte horšie ako ruka, hlavne keď sa hýbe, bolí to ako šľak.* Kto si? *spýta sa, keď za sebou zacíti ďalší strom a zdesene si uvedomí, že už nemá kam utiecť. Aj keď jej ten vlkolak ťažko odpovie na otázku, mohla by ho to aspoň zabaviť. Skúsi mu ešte nadávať?*
Kyoshi Tanaka *Zamyslene sa prechádza kdesi vonku nevnímajúc okolie. No z toho akéhosi tranzu ho vytrhne vrčanie niekde pred ním. Až teraz si uvedomí, že zašiel do lesa a zrejme ďalej ako mal v pláne. Na chvíľu zastane, aby sa lepšie započúval odkiaľ šiel ten zvuk, ktorý ho zaujal. Zamieri jeho smerom, keď zbadá vlkolaka pri nejakej elfke nadvihne obočie a snaží sa byť čo najtichšie aj keď z toho čo vie o vlkolakoch mu je jasné, že nepovšimnutý asi neostane. Inštinktívne siahne po dýke pripnutej na boku, čo tam po tom, že je ešte primladý, aby hral hrdinu, ale bolesti už zažil priveľmi, aby sa zľakol. Podvedome sa prikrčí za ker sledujúc ako tá elfka dostala ranu do boku.* Au. *Šepne nevedomky a hneď si zakryje ústa voľnou dlaňou. Uvedomí si, že práve to tiché prezradenie svojej prítomnosti ho môže neskôr mrzieť, ale s tým už nič nespraví. Ani sa nepohne sledujúc čo sa stane a či si ho všimnú. Chcel by tej ranenej pomôcť, ale zas nie natoľko, že sa dobrovoľne ponúkne ako hlavný chod večera.*
Alexa B. Selvinski *Zacíti ranu a aj vlastnú krv, no nereaguje na to a ani náznakom neprejaví, že by ju to bolelo, alebo že by ju to vôbec zaujímalo. No jej pohyby sú trochu pomalšie, unavenejšie. Nie z boja s elfkou, ale z boja s vlastným ja. Ale takmer okamžite, keď začuje jej výkrik, sa znovu vztýči do plnej výšky a nadšene zavyje. Výkrik...to je presne to, čo chcela počuť. Bolesť, strach a krv...zvláštne, aké potešenie z toho má. Znovu sa k nej, pozvoľným krokom blíži, no keď začuje jej otázku zostane zarazene stáť. Nevie to... pomyslí si a akosi sa jej uľaví. No ďalšie myšlienky sú odohnané, keď v blízkosti zacíti aj iný pach. No nie elfský. A hneď za ním aj nejaký hlas. Niet pochýb, že tam niekto je. Pootočí sa, pričom klesne na všetky štyri. Otáčať sa tej elfke by nebol dobrý nápad, to si je istá, no predsa sa pohne tým smerom. Ten pach nepozná, nie je to nikto známy a premáha ju zvedavosť. A trochu tým jej krvilačné ja ustupuje. Aspoň na chvíľu*
Mirana Christie Taylor *Uľaví sa jej, keď pri jej otázke vlkolak zastane. Tak predsalen stačila aspoň otázka. No aj tak nevie, kto by to mohol byť. Žiadna nápoveda, tse, takto sa tá hra nehrá. No keď svojim i elfskými ušami začuje niekde nablízku akýsi šepot, odvráti zrak od tej chlpatej potvory a pozrie sa smerom, odkiaľ ten zvuk prišiel. No aj keď má sluch veľmi dobrý, o zraku v takejto tme to hovoriť nemôže. No je si istá, že to bol hlas, takže to musí byť nejaká ľudská bytosť. Má ju poprosiť o pomoc? Ktorý debil by nastavil krk za niekoho cudzieho? V jednej chvíli jej dokonca napadne, či to nie je Ari, ale ten by sa ťažko len díval spoza kríkov. Ale túto chvíľu musí využiť, aby sa ako tak pozviechala a tentoraz nepotrebuje ani sústredenie, aby si ranu na boku vyliečila. Stačil len čas. Horko-ťažko sa vytrepe na nohy, no netuší, čo teraz. Pokúsiť sa utiecť? Či zistiť, kto je ten blázon, ktorý sa na toto predstavenie díval spoza kríkov? Odrazu jej ale napadne niečo lepšie.* E.. Elchan? *vykokce a pomaly, ale obozretnejšie ako predtým mieri k miestu, odkiaľ sa ozval ten hlas. Na večeru nechce byť ani ona, no nemusel by byť nikto.* Alebo.. žeby.. Lexa? *skúsi ešte raz, nespúšťajúc z vlkolaka zrak.*
Kyoshi Tanaka *Zmeravie, keď zbadá vlkolakovu reakciu. Ale čakal to. Pomaly vytiahne dýku z puzdra, pevne ju uchopí v pravačke a rovnako pomaly vstane tak, aby ho bolo vidno. Tým sa mu naskytne pohľad na vstávajúcu elfku, ale keďže ju nepozná viac to nerieši. Aspoň, že jej ten vlčisko dal pokoj.* Kyo si blbec. *Zavrčí sám na seba pomedzi zuby a neubráni sa tomu, aby spravil pár krokov dozadu, aj keď to je skôr podvedomá reakciu jeho pudu sebazáchovy, ale zvedavosť a túžba zažiť niečo čo ho odpúta od myšlienok je silnejšia. Takže po pár sekundách prejde bokom bližšie k elfke. Nehodlá sa s ňou zoznamovať a ani na to zrejme nie je vhodný čas, iba chce bližšie vidieť ako na tom je. Alebo skôr pokúšať šťastie, to ani sám v tom momente netuší. Začne si pohadzovať dýkou v dlani čakajúc či sa tá beštia bude k niečomu mať, alebo ich nechá oboch na pokoji.*
Alexa B. Selvinski *Len čo zbadá nejakého chlapca, prenesie na neho svoju pozornosť a aj svoj uprený, zčasti podráždený, no z časti zvedavý pohľad. Toho tu ešte nevidela, jeho pach je úplne nový a neznámy. Pozorne ho sleduje ako sa presúva a len varovne vrčí, skáčuc chvíľami pohľadom z jeho tváre na dýku v jeho ruke. Ďalší hlupák, ktorý si myslí, že tým kúskom kovu niečo zmôže? pomyslí si a len sťažka bojuje s túžbou vrhnúť sa na neho a rozpárať mu hrdlo. A má pocit, že ten boj začína prehrávať. No len krátko. Otočí sa znovu na elfku len čo začuje jej hlas a tie mená...jedno strýkove a druhé...svoje. Sakra, Lexa, spamätaj sa! znovu napomenie sama seba a hoci to ide ťažko, znovu začína nadobúdať kontrolu nad vlastným telom. Mala by odísť, kým ešte môže, kým ešte nie je úplne neskoro, pretože pach krvi ju dráždi. Cúvne, pričom pozerá raz na Miranu a raz zase na toho chlapca. A cúvne znovu, pričom zodvihne pysk k ťahavému zavytiu. Takmer okamžite sa jej dostane aj odpovede v podobe hlbšieho vytia. Musí odísť...hneď. Len ťažko núti svoje telo k ďalšiemu cúvaniu, až sa napokon zvrtne a rýchlo sa rozbehne do lesa, miznúc medzi stromami*
Mirana Christie Taylor *Všíma si, ako z kríkov stal akýsi chlapec, no moc ho nevidí, keďže mesiac v splne práve zakryli oblaky. Musí uznať, že jej bolo lepšie na zemi. Keď stojí, uvedomuje si svoje zranenia oveľa viac. Navyše sa jej začína točiť hlava a to v tejto chvíli vôbec nie je dobré. O to viac ju poteší, aj keď aj prekvapí, keď vlkolak cúvne, akoby to bola reakcia na to, čo povedala. Žeby to bol niekto z nich? pomyslí si. Pri hlasnom zavytí sa trocha prikrčí, no tiež si vydýchne úľavou, keď sa vlkolak otočí a rozbehne sa preč od nej. Od nich.. Na chvíľu sa pozabudne, že tam nie je sama a pozrie sa smerom na tmavú postavu.* Ďakujem, *vydýchne a len-len že sa nezrúti na zem. Včas sa ale stihne zachytiť blízkeho stromu a párkrát sa zhlboka nadýchne. Trocha to pomôže, ale radšej by aj tak ležala hoci aj na tej zemi. Ari, vybaví sa jej odrazu jeho meno a chytí ju panika. Ako dlho je vlastne vonku? Určite sa o ňu bojí. A čo ak ju šiel hľadať? A narazí na to psisko? Domov. Musí sa dostať domov. Ale kade? A hlavne- ako? Nakoniec sa predsalen zošuchne na zem, stále sa opierajúc o strom. Najprv sa musí vyliečiť, až potom niekam chodiť.*
Kyoshi Tanaka *Sleduje podivné reakcie toho vlkolaka, no neprestajne mu v ušiach znie to výhražné vrčanie a aj pohľad, ktorý kmitá z neho na jeho dýku. Vie, že by mu bola tak na dve veci, ale bol to impulz. Keď sa však ozve zavytie a potom aj druhé a tá chlpatá potvora náhle zmizne medzi stromami, zhlboka si vydýchne. Nakoniec je rád, že z toho svojho trúfalého počinu vyviazol bez zranení a uvedomí si, že tam je tá elfka, ktorá mu poďakuje. Nazdvihne obočie čo však ona zrejme vidieť nebude, ale nie je mu jasné za čo ďakuje.* Nič som neurobil.* Povie sucho sledujúc ako sa snaží udržať na nohách, no i tak to vzdá a zvezie sa k zemi. Usúdi, že nevyzerá, žeby sa z toho už nedostala sama tak len v tichosti zasunie dýku a otočí sa späť tam z kade prišiel, dúfajúc, že dnes už žiadne bláznivé okamihy nezažije. Ešte raz sa obzrie za už len tmavou siluetou elfky a nadobro zmizne v tme, opäť zahĺbený myšlienkami niekde inde, akoby sa nič nestalo.*
Mirana Christie Taylor *Pozrie sa na osobu, ktorá jej pravdepodobne zachránila život, aj keď o tom očividne ani netuší.* Prekvapil si ho, *povie slabo a kývne smerom, kam ten vlkolak odišiel.* Preto odišiel, *dopovie, no to už ten neznámy odchádza a ona za ním len šokovane hľadí. Že by mala konečne so sebou dačo robiť jej pripomenie až náhly chlad. Aj keď sa jej ako tak podarilo zavrieť rany, krvi aj tak stratila dosť. Započúva sa do nočného ticha a privrie oči. Nie skríkne v hlave a otvorí oči dokorán. Ešte by tu zaspala.. Skúsi sa postaviť, no ledva sa zaprie rukami o zem a nadvihne sa len pár centimetrov. Uvedomí si, že v ruke stále drží dýku a tak ju radšej schová späť za opasok, krvavú či nie. Až potom si nadvihne tričko a skontroluje ranu na boku. Veľa toho v tej tme nevidí, ale rozhodne to bolo horšie ako tá ruka. No už to aspoň tak nekrváca. Skúšať to myšlienkami ale už nebude, je to hlbšie a potrebuje sa vyliečiť rýchlo. Chytí sa teda za bok a aj keď to nechcela, zavrie oči. Tentoraz to trvá naozaj len chvíľku a ostanú tam len bledé jazvičky, ktorú skôr cíti, ako vidí. O tie sa ale postará neskôr. Dôležité je, že sa už vládze postaviť, ako práve zistila, a na chvíľu ostane stáť držiac sa stromu. Dve hodiny.. Trepala sa sem dve hodiny. Ako dlho jej to bude trvať späť, takej unavenej a zranenej? Vzdychne si a započúva sa do tichého šumenia listov, ktoré jej po pár sekundách akoby pošepká smer. Vyberie sa teda tade, dúfajúc, že jej stromy pošepkajú nejakú skratku a bude doma skôr.*
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama