RPG- Matkina útecha

16. září 2012 v 15:45 |  RPG záznamy
Miestnosť: La Lieste (rpg), Nádvorie (chat)
Hráči: Deborah Christie Taylor, Mirana Christie Taylor
Dátum: 22.-26. 8. 2012

Hneď po tom, ako vyhodí Armasa z domu, beží Mirana za mamou priznať sa jej, že nie je jediná, koho si tou adopciou vzala k rodine.


Deborah Christie Taylor *Vždy keď je celý deň doma, má pocit, ako keby jeden deň ani nemal 24 hodín, ale aspoň 80. A ona sa neskutočne nudí a nevie sa dočkať tmy a spánku. No ako vždy, aj teraz sa pustila do upratovania a keďže už okolo tretej bola s upratovaním obývačky hotová, sadla si na pohovku a pustila sa do prezerania fotiek, ktoré v šuflíku našla. Fotiek je tam neskutočné množstvo, väčšina o jej rodine, ale nájdu sa tam aj fotky zo školy a kamarátmi, z Belfirinu ale aj zo školy po Belfirine ( a na nich je väčšinou s Jaydenom). Fotky už všetky prezrela a tak sa pustila aj do čítania rôznych listov, ktoré si odložila na pamiatku..Zopár prečítala, až ju premohla únava a nad nimi zatvorila oči a zaspala.*
Mirana Christie Taylor *Odrazu jej príde, akoby mama bývala strašne ďaleko, aj keď sú to sotva tri minúty behu, čo prešlo. Zadychčane pribehne ku dverám domu, v ktorom už tak dlho nebola a silno zabúcha na dvere.* Mama! Mama, otvor, musím s tebou hovoriť! *kričí popri neustálom trieskaní na dvere, ktoré asi len zázrakom ešte držia pokope. Ani jej len nenapadlo, že by mama nemusela byť doma. Ani kľúče si nebrala, prútik nechala tiež doma.. Popri zúfalstvu a narastajúcej panike si všimne, že jej vlasy okrem zmeny farby dokonca aj podrástli. Inokedy by sa možno potešila.. no teraz by radšej nemala žiadne.* MAMA! *zakričí zúfalo ešte raz, rozhodnutá tie dvere aj vykopnúť a keby tam nie je, prečesať celé ministerstvo a mestu, len aby ju našla.*
Deborah Christie Taylor *List jej pomaly vykĺzne z ruky a spadne na zem. Debbie sa len trocha pootočí, aby sa jej spalo lepšie, ale už sa jej aj tak doteraz spalo fajn. No po nejakom čase, ani nevie, či prešli sekundy, minúty či dokonca hodiny, len započuje nejaké silné búchanie na dvere. Hneď aj vstane a rozbehne sa tadiaľ.* Veď už idem! *Zakričí, aby nikto na jej dvere nebúchal tak nahlas a hlavne pretože je už Debbie hore. Ešte ani nie je úplne pri dverách, ale ten hlas už rozpoznáva - Mirana. Hneď tie dvere otvorí a pozrie sa na osobu pred sebou.* Ehm...*Vyzerá ako Mirana, má jej hlas, tvár, ale tie oči a vlasy...*Miri? ...Čo...čo to je? *Nechápavo mykne hlavou, nespúšťajúc ruky z dverí, aby ju vpustila dnu.*
Mirana Christie Taylor *Neprejde ani minúta a dvere sa odrazu otvoria. Spustí ruku vedľa tela a zadrží slzy, ktoré sa pokúšali dostať sa von z očí.* To.. to ti vysvetlím neskôr, potom.. ale ešte dnes.. no, môžem ísť dnu, však? *začuduje sa nad tým, že ju nechce pustiť dnu, a tak sa radšej spýta. Aj keby tam najradšej vletela aj bez pozvania. V prvej chvíli jej napadne klamať. Prefarbila som sa.. predĺžila som si vlasy.. tie oči mali byť zelené.. ale včas si uvedomí, že už viac klamať nemôže. Veď na to prišla. Aby jej povedala pravdu. Ale ešte predtým..* Mama.. ja.. vykopla som Ariho. *Chce jej povedať najprv o tomto. Aj keď to možno nebude bezpečné, ale chce sa o tom s niekým porozprávať. A pokojne aj s mamou, aj keď tá k nemu veľké sympatie neprechovávala.* No tak, prečo ma nechceš pustiť? Som to ja! Síce.. iná, ale kdesi vo vnútri a v tejto chvíli určite som to stále ja, Mirana, *presviedča mamu a zdrží sa, aby sa nechytila spánkov, v ktorých jej neuveriteľne hnusne búši. Má pocit, že jej roztrhne hlavu.. a nie a nie sa upokojiť. Práve preto sa potrebuje s niekým porozprávať.*Prosím..
Deborah Christie Taylor *Len tam ticho stojí a premeriava si Miranu. Alebo teda tú osobu pred ňou. Dcérine slová ju prekvapia. V prvom rade to, že vykopla Ariho. A potom to s tým vnútrom, že je to stále ona. A prečo by nemala byť? Debbie tu ruku nechala hore len preto, aby zistila, či sa niekto nepokúsil o výrobu všehodžúsu, a trocha sa sekol...*No poď *Usmeje sa na ňu a ruku zloží povedľa svojho tela, aby sa Mirana v pohode zmestila uličkou dnu do domu. A až v tej chvíli dá najavo svoje emócie - zmiešané emócie. V prvom rade - Ari je preč, to je dôvod na oslavu. Mimochodom, asi by sa zišlo aj šampanské, ale nemá žiaľ schladené. Ale zas, ona ho vykopla, čo zas nedáva logiku. Veď ho milovala...pomyslí si, pritom ako drží dvere pripravené na zavretie. Teda, žila v tej predstave...lebo ešte lásku určite nepozná...láska k upírovi a vlkolakovi je nemožná... dopovie si v duchu a so súcitným výrazom pochoduje za Miranou.* Chceš byť tu v obývačke, alebo radšej pôjdeme do záhrady? *Spýta sa jej, aby vedela ju ďalej navigovať, tým správnym smerom. Aj keď, sama to tu pozná, takže sama môže zamieriť tam, kde len chce.*
Mirana Christie Taylor *Skutočne si vydýchne, keď sa mama usmeje a pustí ju dnu. Prešmykne sa popri nej a rozmýšľa, kam teraz, keď jej dá mama aj na výber.* Ehm, asi radšej do záhrady.. čerstvý vzduch.. podporuje premýšľanie, *mrmle si skôr sama pre seba. Čoraz menej sa cíti byť sama sebou. To nie je dobré.. to vôbec nie je dobré.. omieľa si v hlave ako kráča smerom do záhrady, kde si aj hneď sadne na hojdačku, ktorú jemne a trocha neprítomne rozhojdá a zhlboka sa nadýchne a vydýchne.* Viem, že teba tá správa najskôr teší.. no aspoň by si mohla predstierať, že ťa to fakt trápi a netrápiť svojimi názormi mňa, *vyletí z nej tvrdo, ani na matku nepozrie. Nie! ozve sa jej v hlave hlások samej seba, tej skutočnej, milej a na nikoho zlej Mirany, ktorá je už tak dlho pochovaná pod tou hordou nenávisti a zlosti. Je zo svojich myšlienok a pocitov úplne zmätená, ani rýchle potrasenie hlavy tomu moc nepomôže.* Teda.. viem, že si ho nemala rada, ale.. mohla by si sa aspoň teraz, keď už tu neni tváriť, že ťa jeho správanie a vystupovanie skutočne šokovalo a priznať si, že keby ho spoznáš bližšie, obľúbila by si si ho?? *Opäť vetu dokončí tak, ako vôbec nechcela. Vyskočí z hojdačky a začne sa pred ňou nervózne prechádzať.* Nie! Nie, to som nechcela povedať. Prosím, pochop ma.. *uprie na mamu zaslzený pohľad.* Ľúbila som ho.. stále ho ľúbim.. ale keď ja už neviem, aký skutočne je.. stali sa veci, ktoré by som naňho nikdy nebola povedala.. ty áno, sama si povedala, že je vrah. Nechcela som tomu veriť. Bol iný. Myslela som si. *Slová z nej vychádzajú dosť nesúvisle, ani nad nimi nepremýšľa. Nemôže premýšľať. Nevládze. Sadne si, no nie na hojdačku, len tak, na zem. Pokrčí kolená a položí si na ne hlavu, ešte stále zabraňujúc slzám, aby jej zmáčali tvár.*Prosím, pomôž mi. Viem, že mi môžeš pomôcť. Musíš mi pomôcť..
Deborah Christie Taylor Tak teda záhrada *Kráča za Miranou a v duchu len premýšľa nad dôvodom, prečo ho práve Mirana vykopla. A nevie prečo, ale má pocit, že to bude mať niečo spoločné aj s tou debatou so Siegfriedom. No radšej na ten rozhovor ani len nespomína, len sa sústredí na Miranine pocity, aby z nej vyčítala o čo ide. Cestou schmatne dva poháre a fľašku s džúsom a zoberie so sebou k hojdačke. Len si sadne na tú rozkladacia stoličku a pozorne sa zadíva na Miranu a počúva jej jednu a tú istú vetu, len vždy inak vyslovenú.* Miri! Stoj! Prestaň! *Nakričí na ňu, nech jej tu nevysvetľuje tú vec toľko krát, vie, čo cíti Mirana a cíti z nej v tejto chvíli žiaľ a smútok.* Nevravím ti, že som si ho obľúbila a ani že ho nenávidím. Ide o to, že je čím je. Ale keď ty mu veríš, tak aj ja...*Povie a keď si všimne, ako tam na zemi v podstate vzlyká, len k nej dojde a tuho ju objíme.* Pssst, všetko je v pohode...*Najprv je čas ju utešiť. no jej ďalšie slová o pomoci, ju trocha prekvapia. Ona...ona chce od nej pomoc! To sa často nevidí od detí. Hlavne nie od týchto dcér.* Samozrejme, že ti pomôžem..nech ide o čokoľvek..*Nejde sa jej pýtať o čo ide, to necháva na ňu, nech jej povie sama čo chce. Pomôže jej aj keby ju poprosila, aby Debbie Ariho mala zabiť. Keby si to Miri želala aj o to by sa pokúsila..Hoci nevie, či by to dopadlo v Debbin prospech.*
Mirana Christie Taylor *Strhne sa pri maminom kriku a na chvíľu pookreje pod váhou jej slov. Chce ju poslúchnuť, chce jej to "normálne" vysvetliť. Všetko. Ale čo je všetko? To jej má povedať, ako vystrelila šíp na Naysu? A že chtiac-nechtiac mala v hlave predstavy o tom, ako ublíži jej?* Verím, neverím.. neviem. Verím, že by neublížil mne. A neublížil ani Xamovi, ani tebe. No čo oni? Prečo sa nechal tak ľahko vyprovokovať? Prečo jej ublížil? *zodvihne k mame hlavu s otázkami, na ktoré ona nemá odpovede. Veď ako by aj mohla mať? Ona o ničom nevie. Ale musí vedieť. Naozaj musí? Nechá sa objať a na malú chvíľu zavrie oči, aby si predstavila, že je naozaj všetko v pohode.. ale ďalší nával bolesti v hlave jej pripomenie realitu a objíme mamu aj ona.* Sľúbiš mi, že ma za to nebudeš nenávidieť? Ja som to nechcela. Dokonca som o tom ani nevedela.. to oni. Nepovedali mi to. Ona nie je moja sestra. Nie je ako ja. Nie je ako Naysa. Naysu mám rada. Mileenu nie.. *Ďalšie pre ani trochu nezainteresovanú osobu nezmyselné vety. No, bohužiaľ, tejto chvíli nevie hovoriť súvisle a tak sa jej to bude musieť pokúsiť vysvetliť len tak, ako dokáže.* Mám sestru, Mileenu. Je to mrcha.. suka.. potvora.. nenávidím ju. Zničila mi život. Tak ako oni. Pretože mi o nej nepovedali. Pretože ma jej nezbavili. Čo je to za rodičov, keď nechajú svoju dcéru po kúsku umierať? Je vo mne. Už mnoho rokov. Ovláda ma.. tak ako ona chce. Veľakrát.. robím.. alebo poviem, to čo chce ona. Ale ja chcem mať už od nej pokoj! *zvýši odrazu hlas a uvedomí si, že jej po lícach stekajú potôčiky sĺz. Cíti sa ako malé dieťa.. plače a objíma mamu, aj keď je už dávno dospelá. Ale kto iný, ako mama vie svojej dcére vždy pomôcť?* Pomôžeš mi zbaviť sa jej? *spýtavo pozrie na mamu, ani to neberie ako otázku, je to skrátka fakt. Aspoň si to myslí. Ani nevie, ako by prijala odpoveď, že jej pomôcť nevie. A či by ju vôbec prijala.*
Deborah Christie Taylor *Má pocit, ako keby teraz ona bola v nejakom inom svete ako Mirana. Niečo vie do Siegfrieda, ale asi nie všetko. Lebo má pocit, že Mirana nerozpráva o tom o čom ten upír.* Počkaj! Neublížil tebe, Xamovi ani mne *Pretransformuje si jej vetu.* A komu ublížil? Nayse? *No ju Mirana nespomenula, tak ju táto otázka samozrejme že napáda. Normálne by tam dosadila Alexino meno, ale keďže Naysino ako jediné neodznelo, tak sa spýta na toto. A o ďalších Miraniných slovách ani nehovorí. To sa mi prihovára rumunčinou? Fínštinou? Alebo čínštinou? absolútne nevie o čom je reč.* Mirana! Prosím ťa, hovor jasne! *Trocha zvýši svoj hlas, hoci chcela byť k nej milá. Ale nič nechápe a to ju štve.* Prečo by som ťa mala nenávidieť? A kto sú tí oni? A Mileena? A ....tvoja sestra? *Už ani nevie, či hovorí o Nayse toľkými vetami alebo o niekom inom. Ale veď Miri inú sestru už nemá. No našťastie, toho vysvetlenia sa aj dočká.* Mi...Mi...Mileena..?*Mileena je jej sestra? Veď jej sestra zomrela, či nie? Veď niečo si pred adopciou pozisťovala. No teraz už len radšej ju ticho dopočúva, neskáče jej do rečí, aby ju jasne pochopila.* V tebe? Roky? Ovláda? *Zdesene sa jej potom spýta, keď dohovorí.* A..prečo mi to až teraz vravíš? *Neveriacky pokrúti hlavou, ale nechce svoju dcéru súdiť, ale pomôcť jej vyhrabať sa z problémov...*Samozrejme...*Len jej vlepí pusu na líce a ešte silnejšie ju objíme.* Netuším ešte ako, ale niečo nájdeme *Povie nakoniec, trocha zamyslene. Sakra, radšej predsa len mala povedať, aby som zabila Ariho...že ju podviedol...alebo že sa naňho urazila za tie upírskovlkolačie hádky... pomyslí si, ale potom sa tých myšlienok aj zbaví. Veď tu má dcéru, ktorá trpí a je to oveľa dôležitejšie ako nejaký upíri zať. Radšej by toho prijala s otvorenou náručou ako nejakú Mileenu.*
Mirana Christie Taylor *Prekvapene pozrie na mamu. Nayse? * Čo? Nie.. ona sa s ním ešte ani nestretla. To.. Lexe.. *Ani jej nenapadlo, že by jej matka mohla spomenúť Naysino meno. Práve preto, že osobne ho ešte nemala tú česť spoznať. A v najbližšej dobe ani nebude mať. Hm? Hovoriť jasne? Hovorí najjasnejšie, ako dokáže. Ale veď ona o ničom nevie. Ako by to jej mohlo byť jasné? Musí myslieť na tých, s ktorými sa rozpráva. Znova sa zhlboka (tentoraz hneď niekoľkokrát- pre istotu) nadýchne a konečne sa pokúsi hovoriť jasne.* Oni.. moji rodičia. A Alex. Niečo ako.. ochranca, rodinný priateľ, nevie.. skrátka, nikdy mi o Mileene nepovedali. Ani keď bola len duchom strašiacim v lese, ani keď už bola vo mne. Zradil ma. Nepomohol mi. Úplne by mi stačilo, keby mi o nej povie. No ja som sa to musela dozvedieť sama.. po toľkých rokoch. Prečo? *zažmurká veľkými modrými, teda už čiernymi očami. Bála sa. Čo si o nej pomyslia. Že ju zavrhnú. A že bude sama. Ale prečo? Prečo sa tak bála? Povedala to Nayse.. a tá by spravila čokoľvek, aby jej pomohla. Teraz o tom vie už aj mama.. a tiež jej chce pomôcť. Nevyháňa ju z domu. Zahanbene sklopí pohľad.* Ja.. vlastne ani neviem. Bála som sa. Aj keď teraz ani neviem čoho.. možno to bola jej vina. Možno ona ma donútila báť sa povedať pravdu. Že som z jednej časti zlá.. a ubližujem. Všetkým, ktorých mám rada.. *posledné slová skôr len pošepká. Bolesť hlavy prekvapivo ustúpila. Ktovie, na ako dlho. Ale mamine slová ju hrejú pri srdci. Naozaj nie je sama. Aj keď.. s tým Arim to pokašľala. Ale naozaj to bolo kvôli jeho rodine! Na to, že by sa mu tam mohlo niečo stať, doteraz ani nepomyslela. A nechce na to myslieť ani teraz. Času bude dosť.. snáď.. Akýmsi zázrakom sa jej na tvári objaví slabý úsmev venovaný mame.* Ďakujem, *pošepne, cítiac sa o niečo lepšie. Panika je už dávno preč, aj zúfalstvo pomaly odchádza.. Teraz to už len vyriešiť. A ukončiť.*
Deborah Christie Taylor *Len ju počúva a pritom spokojne vydychuje, že Nayse neublížil. Že je v poriadku. No keď Miri dokončí tú časť o ochrancovi, len smutne pokrúti hlavou. Je jej ľúto, že o tom Debbie nič netušila a nevedela jej s tým nejak pomôcť* Neboj..nemáš sa čoho báť...tú Mileenu *Dúfa, že si to meno dobre zapamätala* ..z teba dostanem..a tebe sa nič nestane..a ani nikomu z tvojich blízkych *Povie jej a pritom ako sa ju snaží týmito slovami utešiť, po rozume jej behá ten upír Armas. Čo s tým má on.* A.....*Možno by sa to nemala pýtať, ale zvedavosť nepustí..*Prečo si vykopla toho tvojho..?*Zato meno nepovie, stačilo, že to meno vypustila z úst pred Siegfriedom.* Kvôli Lexe? *Zopakuje to meno tak, ako to povedala Miri.* Že jej ublížil? *Napríklad táto časť sa jej asi ako jediná páči. Samozrejme, aj to vykopnutie, ale keď Miri Armas neublíži, tak je v rodine vítaný. Aspoň nepriateľom ubližuje, čo je plus preňho.*
Mirana Christie Taylor *Mamine slová ju upokojujú a tak ako aj pri Nayse, aj teraz sa im snaží veriť. Veď čomu inému jej už ostalo veriť? Že sa Ari vráti domov celý. Tiež pravda. Keby sa mu niečo stalo, ide si poňho. Ale radšej nech je tam aj dlhšie, ale v poriadku. Prejde si dlaňou po zaschnutých slzách a je rada, že netečú ďalšie. No mamina otázka ju nepoteší. Ak jej to povie, mala by jej povedať aj o tom, čo jej spravil Sigi. A to potom môže ísť rovno za pánom hrobárom vybaviť mame pohreb. Usadí sa trochu pohodlnejšie, aj keď stále na zemi, no nechce sa jej vstávať. Pri jej ďalších dvoch otázkach ale prekvapene zažmurká. Odkiaľ to vie? spýta sa sama seba a prekvapene hľadí na mamu.* Ty.. odkiaľ to vieš? *vysloví tú otázku aj nahlas.* Od Naysi? *No to sa jej celkom nezdá. Žeby potom vedela aj o tom, čo spravili? Vôbec to nechápe..*
Deborah Christie Taylor *Na chvíľu sa zamyslí, čo všetko má Miri k tejto téme povedať. No ale tak, už je jedno, takže vyjde s pravdou von.* Od jej priateľa...*Trocha nahnevane sa na ňu pozrie.* Ako ste mi mohli zatajiť, že nie sú len súrodenci...?!*Prekrúti očami. Aj keď, z časti chápe, prečo jej to nepovedali. Veď to by Debbie zbalila svoje aj ostatných veci a išli by niekam ďaleko odtiaľto. Možno by sa Debbie s deťmi bola presťahovala do rodnej dediny, kde vyrastala. Medzi elfmi. Namiesto všetkých tých zákazov. Ale už je neskoro.* Sigi *Povie to meno tak, ako ho len občas nazve vďaka svojim dcéram, ktoré ho tak predtým prezývali.* mi povedal všetko...teda neviem, či to bolo všetko, ale viem o tých nezhodách medzi tým tvojim a tou jeho *Povie takto namiesto toho, aby ich menovala.* No ale nemeň tému, prečo si ho vykopla? *Zvedavosť nepustí.*
Mirana Christie Taylor *Trocha pootvorí ústa. Od šoku. A prekvapenia.* Ty si sa s ním dobrovoľne rozprávala?? *spýta sa a párkrát zažmurká, aj keď skôr by si mala prečistiť uši, či počula dobre. To o súrodencoch ju netrápi, taká otázka..* Musím ti na to odpovedať? *nepýta sa to nepríjemným tónom, je to skôr len rečnícka otázka. Všetky tri dobre vedia, prečo je mama o niektoré informácie ukrátená. Zamyslí sa nad jej ďalšími slovami, no ešte pred tým, ako ich spracuje, si uvedomí, že sa cíti omnoho lepšie. Hlava ju už takmer vôbec nebolí, aj myšlienky má jasnejšie a rozpráva sa jej lepšie. Len má taký zvláštny pocit.. nebezpečenstva. Ale nevie, s čím súvisí, keďže netuší, odkiaľ by to nebezpečenstvo mohlo prísť. No keďže je už konečná schopná premýšľať aj hovoriť jasne pre všetkých, využije to a popremýšľa, koľko toho môže mame povedať. Môže jej povedať, že Ari niekoho zabil? Ťažko. Skolabuje. Ale ako jej môže odpovedať? Odrazu si spomenie, že celý ten ich rozhovor nebol len o tom, prečo sa domov nemôže vrátiť. Išlo aj o jeho rodinu. O Anni, ktorá bola v zajatí. O jeho bratov, ktorí riskovali svoje životy, aby zachránili ten jej. A znova musí mame zatajovať pravdu. A tak trošku aj klamať.. Len dúfa, že sa to nikdy neobráti proti nej.* Pamätáš si, ako vravel, že odišiel z Fínska kvôli mne? Aby ma našiel? Tak.. ono to nebola tak celkom pravda. Prisahám, nevedela som to ani ja. O čo išlo naozaj, som sa dozvedela vlastne len teraz. On.. on odtiaľ ušiel. Ušiel pred vojnou. Otec ho tam tlačil, ako aj ostatných súrodencov, a tak sa rozhodol radšej utiecť. Pošpinil tým ale svoje aj rodinné meno. Jeho otec je naňho za to veľmi naštvaný a chce, aby to napravil. Tým, že sa vráti a nastúpi do armády tak ako mal. No Ari to odmietal a všetky listy z domu ignoroval. Ja som ich našla a.. našla som tam pár vecí, ktoré som nemohla ignorovať ja. *Na chvíľu sa odmlčí, rozmýšľajúc, či jej povedať aj tých pár detailov, čo pozná, no uzná za vhodnejšie nezaťažovať s tým maminu hlávku. Pokiaľ sa nebude náhodou pýtať.* Vykašľal sa na svoju rodinu. Spravil problémy im. A teraz ich robí aj mne. To, že prizabil Lexu ohrozilo aj môj život. A myslím, že ľahšie to bude všetko urovnať, keď tu nebude, *dokončí s povzdychom. Na jednej strane si je istá, že to, čo spravila, bolo správne. No aj tak má stále akési pochybnosti. Pomôže jej zbaviť sa ich mama? Asi nie.. Síce nevie, či to sformulovala to vierohodného dôvodu, ale mame to bude najskôr aj tak jedno. Ani to nechápe, prečo je na to tak zvedavá.*
Deborah Christie Taylor Ehm *Vlastne nejak sa to teraz tak zvrtlo, že ešte ani nemala čas naliať džús do pohárov. Tak teda to teraz spraví a jeden pohár podá Miri a druhý si nechá pre seba a trocha si z neho odpije.* no bolo to dobrovoľne, ale nechcela som sa s ním rozprávať...*Trocha sa zaškerí s vycerenými zubami.* Len som ho stretla a tak som mu len chcela dať najavo, že nepáči sa mi, že je Xamov krstný...ale nejak sa asi mal za potreby vyrozprávať...*Hoci nebolo to tak úplne, ale to určite aj Mirane dojde. Čo viac k tomu povedať?* A nie, nemusíš odpovedať..je mi jasné, prečo ste to predo mnou tajili *Len mykne plecami. Vlastne, ona čo povedala svojim rodičom? Nič.. No ale to je teraz jedno, skôr ju zaujíma to vykopnutie. Nie uprískovlkolačia rodinka.* Ušiel pred vojnou? *Spýta sa potichšie, ale tak, aby nerušil Miranine slová, nechce jej skákať do reči.* A kvôli tomu ste sa rozišli? Lebo ti nepovedal pravdu o rodine? *Nejak sa v tom stráca.* A stop stop stop! *Dlaňou naznačí, aby už ďalej Miri nepokračovala, pretože Debbie v tom má nejasno.* ľahšie to bude všetko urovnať?Ty....?!*Tak ale akože, prečo sa musí vždy miešať medzi tých dvoch?* S Lexou? Veď to nechaj tak! Očividne naša a ich rodina je odlišná, načo chceš ísť zas za ňou? Chceš prísť aj o tieto čierne vlasy? *pozrie sa na jej vlasy. Táto zmena je trocha desivá.* Blond ti viac pristalo *Poznamená len tak mimochodom.*
Mirana Christie Taylor *Pozerá za mamou, ako nalieva do pohárov džús a vďačne si pohár vezme.* Ďakujem, *povie potichu a odpije si, pričom počúva, ako to s tým stretnutím sa bolo. A opäť sa dozvie niečo nové. Nie je už tých noviniek akosi moc?* On.. je Xamov krstný? A to ako.. sa.. stalo? *zamračí sa. Xam sa pozná so Sigim? A ako sa stal jeho krstným? Mama by to nedovolila nikdy, sama práve povedala, že z toho nie je nadšená. Ani nevie, že sa poznajú a už sú z nich takí veľkí kamaráti, že je z nich.. a doriti.. rodina??!! * Xam sa načisto pomiatol alebo čo?? *skríkne a vie, že keby má oči ešte modré, tak by už zmenili farbu na čiernu. No teraz už budú čierne stále. Tak ako aj vlasy. Až kým sa jej nezbaví. To nebude také ľahké, ak ju budú ľudia šokovať s takýmito správami.* Super, a som si istá, že sa Sieg pred ním ešte tvári, akoby sme boli najlepší priatelia! Tak o tomto sa so Xamom vážne porozprávam, *dokončí skôr už len pre seba a myslí si to smrteľne vážne. S bratom sa skoro ani nestretáva.. a tak to aj vyzerá. Potom ani nevie, čo stvára. Pokrúti hlavou a znova sa napije, snažiac sa upokojiť, aby mohla v rozhovore pokračovať čo najnormálnejšie. Keď mama v jednej vete zopakuje to, čo jej tak obšírne povedala, samej jej to príde ako hlúposť. Ale nemôže jej povedať, že niekoho zabil. Nie, to nie.. To by mamu vážne porazilo. A tak radšej reaguje na jej zdvihnutú dlaň a otázky, na ktoré ani nevie, ako správne odpovedať.* Ale ja nechcem, aby to pokračovalo! Nemusíme sa znova priateliť, môžme sa ignorovať, zabudnúť, že sme sa vôbec poznali, ale nechcem, aby sme si viac ubližovali. Chcem si byť istá, že už neprídem nielen o vlasy, ale ani o život.. počkať.. čo?? *pri tom rozprávaní si až neskôr uvedomila, že mama vie o vlasoch.* Ty.. ty o tom vieš? Tak tebe sa s tým pochválil? *zatiahne ironicky a na jeden hlt dopije džús. Ak mala pred chvíľou pocit, že sa už cíti sama sebou, tak to bol falošný pocit. Stačí malé rozčúlenie.. a zas nevie, kto cez ňu hovorí. Či ona, alebo tá mrcha.* A ďakujem.. tiež si myslím, *zamrmle a najradšej by si ten prameň vlasov, čo práve drží v ruke, vytrhla.*
Deborah Christie Taylor *Radšej by tú tému o krstnom nechala tak. A to hlavne preto, lebo sama nepozná detaily.* To sa spýtaj svojho milovaného bračeka *Uškrnie sa na ňu, no jeden detail ešte musí spomenúť.* Očividne si vtedy na oslave padli do oka *Keď bol Xam ešte malé bábo. Hoci otázne je, kto komu padol do oka. A ktovie, ako to s tým okom je, možno ako žrádlo to bolo myslené. No dúfajúc nie.* Kľudne sa s ním porozprávaj a keďže ja ho mám tak rada, že by som naňho ruku nezdvihla, tak kľudne mu jednu facku strel aj za mňa *Žmurkne na ňu.* Hoci, neviem či sa to teraz oplatí riskovať *Predsa len, už nie je elf, je démon. Ale o tom by asi nemala ona rozprávať, ale mala by to nechať na Xama, nech to povie zvyšku rodiny.* Radím ti, prehovor si s ním *Nakoniec len toľko o téme Xamosien.* No fajn, ty vieš čo s Lexou...ale ja by som za ňou sama nešla...nechceš doprovod? *Ponúkne sa, hoci tých dvoch by už najradšej nikdy nevidela. Vždy, keď si spomenie na tú obludu, vlkolačku, spomenie si na toho obra stojaceho pred ňou v lese a ako čerešničku na torte, predstavuje si mŕtvu Soley v jej papuli do polky vytŕčajúcu. Hnusný pohľad...A Sigi? Pri tom si spomenie na bar, v ktorom sedel a pil a rozbil to sklo a len tak líže krv so svojich pier a vyhliada si novú obeť. Ešteže pri nej nevidí Soley.* Hej viem, povedal to medzi rečou.. *Až ju strasie, keď si spomenie na tú udalosť.* Vidíš, sú nebezpeční...prečo na nich nezabudneš? Veď, vidíš ako pri nich riskuješ...a oni nemôžu vedieť, čo od nich chceš..čo ak ťa hneď zložia...a....*Nie, na to, že by sa jej niečo stalo, ani nechce myslieť.*
Mirana Christie Taylor *Len si odfrkne. Padli do oka.. Odrazu jej ale napadne niečo iné. Čo ak mu chce Sigi ublížiť? Čo ak s chce aj on pomstiť? Dokelu, skončí sa toto niekedy?? Svoje myšlienky ale mame nevyzradí. No považuje to za ďalší dôvod, prečo sa s nimi stretnúť. Ujde jej krátke uchechtnutie sa, keď na ňu mama žmurkne a povie jej, aby na brata v prípade potreby šla aj silou.* No.. ak to bude potrebné.. *povie s úškrnom a nad jej ďalšími slová sa trocha začuduje.* Oplatí riskovať? Prečo? Ak by na mňa vytiahol luk, ja mám tiež, *zasmeje sa a viac sa tým nezaoberá. Spomenie si, ako mu sľúbila tréning. No teraz.. bol by to obrovský risk. Takú jednu "výchovnú" by mu dala, ale aby naňho strieľala ako na nejakú poľovnú zver.. Takmer sa pri tej predstave až strasie. No nič, bude sa tváriť, akoby mu nikdy nič také nesľúbila. Pri maminom odhováraní, aby za Lexou či Sigim šla, si povzdychne. Možno by im mohla najprv poslať sovu, aby si nemysleli, že prišla so zlým úmyslom. Ale verili by jej vôbec? Áno, v tomto má mama pravdu. Je to príliš riskantné. Nechať to nejaký čas len tak bude asi najlepšie. A môže len dúfať, že ignorovať sa navzájom sa rozhodnú aj oni. A tak teda prikývne.* Dobre teda. Nechám to tak. A.. uvidím, čo potom. Keďže teraz už nehrozí, žeby sa Armas s Lexou stretli opäť, mohlo by byť nasledujúcich niekoľko.. týždňov alebo mesiacov pokojných. *Venuje mame najpresvedčivejší úsmev, ktorým, spolu so slovami, ktoré povedala, sa snaží presvedčiť o tom, že tak to bude správne, aj seba. Zrazu jej ale niečo napadne a úsmev vystrieda sklopený pohľad, zmenený na prosebný a upretý na mamu a neisté slová.*Ehm.. je tu ešte niečo, o čo by som ťa chcela poprosiť. Asi to bude znieť zvláštne, ale.. mohla by som tu na pár dní zostať? Vieš, aj keď možno nie je práve bezpečné byť pri niekom, komu môžem ublížiť a potom by ma to aj mrzelo, ale.. nechcem byť ani sama. A myslím, že by som aj tak za tebou chodila, takže.. takto by som si aspoň ušetrila cestu.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama