RPG- Minúta pravdy

16. září 2012 v 14:12 |  RPG záznamy
Miestnosť: Taikatalvi (rpg) Nádvorie (chat)
Hráči: Mirana Christie Taylor, Armas Jari Kappanen
Dátum: 9. 8. 2012

Armas sa vracia domov, kde nájde Miranu čítať si jeho listy, kvôli čomu je nútený povedať jej, prečo sa nechce vrátiť do Fínska..


Mirana Christie Taylor *Vyberie mlieko z chladničky, otočí sa k pultu a naleje z neho do modrej misky.*Nala! *zakričí do domu a o chvíľu už počuje ľahké cupitanie mačacích labiek nasledované ryšavou mačacou postavou. Mirana sa k nej zohne a položí misku na zem. Nala začne mlieko hneď piť a ona ju s úsmevom sleduje opretá o pult. Odkedy jej ju Naysa daroval už riadne vyrástla. Ale stále je rovnako hravá ako keď bola mačiatko. Keď Nala dopije, obtrie sa Mirane o nohy a odcupitá preč. Tá sa len zachichoce a odloží mlieko späť do chladničky. Potom vyjde z kuchyne a zamieri si to do knižnice.* Kam som len tie pergameny dala, *zamrmle si popod nos a skloní sa k jednej z vitrín pri dverách, kde naspodku sú dva šuflíky. Potiahne za rúčku toho vrchného, no neotvorí sa.*Hm? *Skúsi ten druhý, ale ten takisto nejde. Načiahne sa k ďalšej skrini a tam šuflíky otvoriť idú.*A toto má byť teda čo? *zahľadí sa na šuflíky pred sebou, no dlho neotáľa, babrať sa s tým nebude. Aj keď pôvodne chcela napísať mame, zvedavosť je silnejšia a tak si vezme prútik a namieri ním na šuflíky. Zamrmle zaklínadlo, tie sa oba prudko otvoria a jej sa naskytne pohľad na to, čo ukrývajú. Alebo ukrývali.*Listy? *začudovane sa spýta sama seba. Oba šuflíky sú plné obálok a na každej je úhľadným, už na prvý pohľad ženským písmom len jedno meno: Jari. Vyberie jednu kôpku z tých piatich a sadne si s ňou na malý gauč.*
Armas Jari Kappanen *Rýchlym krokom sa vracia domov. Tak toto sa mu zas fakt podarilo. Ale tentoraz to Miri nepovie. Kašle na tú vlkolačku, jediné, o čom sa Miri dozvie bude, že to ona ju tak dokaličila počas splnu. Aj keď mu to nepriznala, ale čuchové bunky má v poriadku. Vie, čo cítil a jednoznačne to bola ona. V ruke nesie nízku krabičku, v ktorej sa skrýva retiazka s príveskom, ktoré pred chvíľou kúpil. Síce vzal aj tú dýku, ale neprišlo mu to po tom, čo s ňou spravil, ako vhodný darček. A tak si ju len zastrčil za opasok a nechal si ju pre seba. Vojde do domu, nadýchne sa a zamieri do knižnice, odkiaľ Mirin pach cíti najsilnejšie. S jednou rukou za chrbtom a úsmev na perách zaklope na zárubňu dverí, no úsmev mu hneď aj tváre zmizne. Vyvalene ostane stáť vo dverách a až po chvíli sa zmohne na nejaké slovo.* Čo to robíš?
Mirana Christie Taylor *Na tvári má šokovaný výraz, keď číta už desiaty list. Všetky sú adresované Arimu a každý písala jeho mama. Čím nižšie, tým sú listy staršie. Prvý, čo otvorila, bol pravdepodobne posledný, čo prišiel. Drahý Jari, toto je 52. list, čo ti posielam, odkedy sme od teba dostali tú stručnú správu, čo bolo pred pol rokom. Síce od teba odvtedy nemáme žiadne správy, no všetci, dokonca aj tvoj otec, veríme, že si v poriadku a že žiješ. U nás sa nezmenilo nič, platí všetko, čo som písala v minulom liste. Tvoj otec sa stále hnevá a chce, aby si sa vrátil. Bohužiaľ, z iných dôvodov ako ja. Aj keď je už dlhší čas proti tomu, znova ti posielam istú finančnú čiastku, aby si nemal žiadne problémy. Dúfam, že nám čoskoro dáš o sebe znova vedieť. Rodina. Niektoré listy sa niesli v podobnom duchu, ďalšie boli dlhšie a obsiahlejšie. Z tých pár riadkov sa toho dozvedela viac, ako jej povedal sám Ari. No on pravdepodobne netuší, čo sa v tých listoch píše. Ani jeden z tých, čo čítala, nebol ešte otvorený. Ticho v miestnosti odrazu preruší klopanie. Vyľakanie zdvihne hlavu a vo dverách zbadá Ariho.*Čo to má byť? *spýta sa po chvíli ticha, ignorujúc jeho otázku a zamáva listom, ktorý drží v ruke. Vie, že už zo slušnosti sa v tom nemala hrabať, ale teraz je už neskoro.*
Armas Jari Kappanen *Ako primrznutý stojí vo dverách a pohľad má prilepený na listoch na stolíku a na gauči. Na Miri pozrie až pri jej otázke. Nevie, čo povedať. Ako jej to vysvetliť. Nemala tie listy nájsť!*Listy, *odpovie potichu a jednoducho, opierajúc sa o zárubňu dverí.*
Mirana Christie Taylor *Zdvihne jedno obočie.*Listy, *zopakuje po ňom.*No to vidím. Listy, na ktoré si nikdy neodpísal. Listy, ktoré si do konca ani len neotvoril. Vysvetlíš mi, prosím ťa, prečo? *Hovorí pomaly a zreteľne, ale nekričí. Zatiaľ. Na to, že ešte pred chvíľou chcela napísať mame, už úplne zabudla. Tento "nález ju poriadne prekvapil a šokoval a je naozaj zvedavá, ako jej toto Ari vysvetlí.*
Armas Jari Kappanen *Za chrbtom stále schováva podlhovastú krabičku, v ktorej sa nachádza retiazka s príveskom. Teraz ju už ťažko niekam schová.*Prečo? *Priblíži sa k nej.*Lebo oni sú tam. V Kuusame, vo Fínsku. A ja som tu. Vo Witchwoode. A s tebou. S nimi už nemám nič. Opustil som ich. Odišiel som. Tie listy.. *Pokrčí plecami.*Vďaka nim viem, že sú v poriadku a že žijú. Nepotrebujem vedieť nič viac. Tiež to, že mi stále posielajú peniaze svedčí o tom, že sa nemajú zle. *Všetko, čo jej teraz povedal, vlastne len hádal. A tak trochu klamal. No dúfa, že sa nebude do toho príliš starať a nedonúti ho povedať jej pravý dôvod, prečo sa tam nechce vrátiť. Prečo sa tam nemôže vrátiť. Čo sa v tých listoch skutočne píše, môže len hádať. Vôbec neznamenajú, že všetci žijú. Píše ich mama, polovica rodiny môže byť mŕtva.. Keď ich tu takto vidí, otvorené, pripravené na prečítanie, láka ho to. Aspoň nahliadnuť.. aspoň do jedného. Len sa uistiť, že všetci žijú..*
Mirana Christie Taylor *Stále naňho pozerá so zdvihnutým obočím.*To má byť akože dôvod? Že si sa presťahoval? *Začína zvyšovať hlas.*Ako vieš, že všetci žijú? Ako vieš, že sa tvojim bratom nič nestalo? Ako vieš, že je Anni už v poriadku? *Kladie mu otázky, na ktoré si je istá, že jeho odpoveď je: Neviem. Veď ako by aj mohol, keď si ani jeden list neprečítal. Dáva si dohromady všetko, čo sa z tých, čo prečítala, dozvedela a rýchlo rozmýšľa, ako by ho mohla postrašiť ešte viac. Nebude mu klamať. Ale otázky podobné tým, čo mu už položila plus narážky na to, že nemusia byť všetci v takom poriadku, v akom si ich pamätá, tie si neodpustí.*
Armas Jari Kappanen *Pri jej otázkach naprázdno preglgne. To nie je pravda.. To nemôže byť pravda. Ale čo ak..? Jeho samého sa vojna iba dotkla. No Kimi s Tommim sú v nej. Bojujú za lepšiu budúcnosť. Alebo bojovali? Meravo hľadí na Miri a snaží sa v jej výraze nájsť aspoň zmienku o tom, že ho len straší. No jej pohľad je pevný a obočie stále podvihnuté.*Čo je s nimi? Aspoň mi povedz, že žijú, *podarí sa mu konečne dostať zo seba nejakú vetu. Kimi s Anni sú ako dvojičky nenarodené v jeden deň. Nerozluční. A on bol pre sestru vždy ako "veľký brat", ochranca. A Tommi bol veľkým bratom a učiteľom pre všetkých súrodencov, ten sa podal na otca najviac. Nedokáže si predstaviť, že by sa komukoľvek z nich niečo stalo. Prenesie pohľad z Mirany na kopu listov a za jedným z nich sa načiahne.*
Mirana Christie Taylor *Pár sekúnd naňho bez mihnutia oka hľadí a potom odvráti pohľad a ľahostajne pokrčí plecami.*No, žijú, *povie to tónom, akoby to vôbec nebolo dôležité.*Otázka je ale, ako žijú. *Zaregistruje, ako sa Ari načahuje za jedným z listov. Predbehne ho a spolu so všetkými ostatnými ho položí na pohovku.*E-e, *pokrúti hlavou a postaví sa, zatieňujúc mu výhľad na listy.*Nič také. Zrazu ťa to zaujíma? A čo keď ti poviem, že Tommi skoro zomrel? A že Anni uniesli a mučili? To si vážne tak sebecký? *Už naňho naozaj kričí. Nechápe, ako môže byť taký egoista a nezaujímať sa, ako sa má jeho rodina. A hlavne po takej dlhej dobe! Ona by sa zbláznila od strachu, aj keď Debbie, Naysa a Xam sú len jej adoptívna rodina. Ale ona sa postará, aby sa Ari vrátil. Aj keď ju to určite bude niečo stáť..*
Armas Jari Kappanen *Zamiera pri jej slovách. Naozaj si myslel, že ho len straší. Ale podľa toho, čo práve počul..*Miri, prosím, nekrič, *položí jej ruku na plece.*Nie som sebecký. Mám na to, že sa Fínsku vyhýbam svoje dôvody. *Takáto naštvaná mu ťažko normálne rozpovie, čo sa za ten čas, čo odišiel z domu, stalo. A keď mu ani nechce dovoliť prečítať si to.. No je tu aj iný strach ako ten o rodinu. A niečo, čo si nikdy neodpustí. A čo jemu nikdy nikto neodpustí. Tie neodpustiteľné veci sa mi začínajú hromadiť, pomyslí si sarkasticky.*Povedz mi, čo je s mojím bratom a sestrou. Ale ja sa tam nevrátim, *povie s istotou v hlase. Keby je s nimi vážne zle, napísal by im. Ale nešiel by za nimi.*Nemôžem, *dodá potichu.*
Mirana Christie Taylor *Vidí, že ho vystrašila a plánuje v tom pokračovať. No jeho ruka na jej pleci a a slová ju prekvapia a, samozrejme, znova naštvú. Strasie ju zo seba a zamračene naňho pozerá.*Ja nemám kričať? A ako mám podľa teba reagovať? Toľko vecí si mi zatajil. A čo ešte? *Rozhodí rukami.* Vážne? A aké sú to dôvody? *Prekríži si ruky na hrudi a pokrúti hlavou, až jej vlasy okolo nej lietajú.*Nie. Pekne krásne začneš rozprávať ty. A potom napíšeš domov, že ich ideš navštíviť. Nemôžeš? *Znova nadvihne obočie.* Tak aj o tom chcem počuť. Nech sa páči, hovor. *Kývne mu, že môže začať a sadne si na gauč, preložiac si jednu nohu cez druhú.*
Armas Jari Kappanen *Potrasie hlavou a prehrabne si vlasy.*Nechápeš.. vôbec nič nechápeš, *povie takmer zúfalo. Ako jej to, sakra, môže povedať? A ešte to, čo spravil teraz..*Nikomu nebudem písať a nikoho nepôjdem navštevovať, *zvýši hlas už aj on.*A to, že prečo, je len moja vec a keď vravím, že sa do Fínska vrátiť nemôžem, tak sa tam skrátka vrátiť nemôžem! *Otočí sa, prejde do kuchyne, položí na pult krabičku a vráti sa späť do knižnice.*A mimochodom, ak si myslíš, že mi zabrániš prečítať si tie listy, tak si na veľkom omyle. Budem ich mať prečítané skôr, že si vôbec všimneš, že som si ich vzal. *Prekvapuje ho tón, s akým s ňou hovorí. Ani nevie prečo, nedokáže tomu zabrániť. Možno to súvisí s tým, že doteraz ešte nebol v takej kompromitujúcej situácii ako je táto. Ale jedno vie naisto- Mirana sa tak ľahko nevzdá. A vtedy bude v poriadnej kaši. Pokiaľ už nie je..*
Mirana Christie Taylor *Prekvapene zažmurká, keď na ňu zvýši hlas. Vyskočí z pohovky a dvoma krokmi j pri ňom.* Nie, nechápem, *vyštekne a na chvíľu má taký zvláštny pocit súvisiaci s jej očami. Naposledy sa jej to stalo vtedy pri Alexe a to nie je dobré znamenie. No ukľudniť sa v tejto chvíli nedokáže.*Tak mi to, došľaka, vysvetli! Prečo by si sa nemohol vrátiť? Iba kvôli vojne? *Keď Ari odrazu odíde z miestnosti, zarazene stojí na mieste, no hneď ako sa vráti, pokračuje:*Keby mám nejaký dôvod vrátiť sa do Rumunska, šla by som tam. Aj keď ma hneď pri vstupe môžu zabiť. To si taký zbabelý? *vyhŕkne a v tej chvíli to aj oľutuje. No je to len okamih a iba odfrkne na jeho ďalšie slová.* No lebo to neviem. V pohode. Prečítaj si ich. Ale hneď aj píšem tvojej mame, že sa vraciaš. *Prekríži si ruky na hrudi a s prižmúrenými čiernymi očami naňho bez pohnutia zazerá.*
Armas Jari Kappanen *Keď k nemu opäť priskočí a stále sa dožaduje odpovede, na malú chvíľu sa zahľadí niekam cez okno. No už nemá v tvári ten zúfalý a nerozhodný výraz. Všimne si, že sa Mirine oči akosi zmenili a začuduje sa nad tým, no teraz nie je čas riešiť to. Chce to vedieť? Tak dobre, povie jej to.* Nie je to len kvôli vojne, *skloní hlavu, až sa takmer dotýkajú nosmi.*Ale súvisí to s ňou. No ak ma potom začneš nenávidieť.. ty si to chcela vedieť. *Ľahostajne pokrčí plecami a pritom jej stále pozerá priamo do očí.* Zabil som svojho najlepšieho priateľa a syna riaditeľa Akadémie, *povie to pevný, tichým hlasom, akoby ten strašný čin vôbec neľutoval. Ale opak je pravdou. Ešte stále ho to zožiera a pochybuje, že ten nepríjemný pocit niekedy prejde. A už vôbec nie, ak sa tam vráti.*Tak. A vieš to. *Odstúpi od nej a rozhodí rukami.*Spokojná? Naplnilo ťa to nejakým väčšími vedomosťami? Máš pocit, že si teraz chytrejšia, keď si zo mňa vypáčila informáciu, od ktorej poznania som ťa chcel uchrániť? *Znova na ňu kričí, aj keď kdesi vo vnútri cíti, že by to nemal robiť. Pozná Miri a vie, že do hádok sa púšťa rada. Ľútosť a vedomie, že sa to dalo vyriešiť aj inak, prichádzajú vždy až keď je neskoro. Prejde si rukou po tvári a snaží sa upokojiť, aby to nedopadlo ešte horšie.*
Mirana Christie Taylor *Ani sa nepohne, keď sa k nej priblíži tak natesno, len mu uprene hľadí do očí. No keď z neho konečne vyjde dôvod, prečo sa ani za nič nechce vrátiť domov, ostane len nemo stáť s pootvorenými ústami. Až keď sa od nej odtiahne, šokovane párkrát zažmurká a trhane sa nadýchne. Určite zle počula. Alebo si z nej len strieľa. Chce ju postrašiť tak ako ona strašila pred chvíľou jeho. Mlčky stojí, no v hlave má plno otázok. No ktorú položiť ako prvú? Nakoniec z nej vyjde len tiché:* Ako? *nasledované ešte tichším:* A.. a prečo?
Armas Jari Kappanen *Pozrie sa na ňu a hľadá v jej výraze to, čoho sa obáva najviac. Strach. Ale nevidí ho tam. Vidí len nechápavosť, šok a neistotu, ktoré sú počuť aj v jej tichých otázkach. Konečne sa ukľudní a sadne si do jediného kresla v miestnosti a tvár si schová do dlaní.* Bola to nehoda. Teda, viac-menej. *povie mierne tlmeným hlasom.* Tori bol do bitiek ako blázon. Úplny protiklad mňa. Nechápal, prečo ma vojna neláka. Šiel som predsa na Akadémiu, otcovo meno a zásluhy sú známe po celej krajine, brat sa tiež ukázal v "dobrom" svetle. Ako by som ja nemohol mať rád vojnu.. *Svoju osou v tom monológu mierne zvýrazní a pokrúti hlavou.* Neviem, prečo sa vždy snažil nájsť vo mne toho bojovného ducha. Možno preto, že mi to vždy tak šlo.. Aj profesori ma chválili za moju "jedinečnú" techniku boja. Samozrejme, že to mám od teba a Alexa. Ale.. Keď som odtiaľ odchádzal a vojna bola predo dvermi, náhodou som sa s ním stretol. Vyhrážal sa mi, že to všade roztrúbi, že som dezertér, aj keď žiadna vojna vlastne ešte nebola a do armády som ani len nenastúpil. Teda, to som si myslel. Neskôr som sa dozvedel, že som sa ani hlásiť nemusel. Už som to mal všetko vybavené. Otec.. *Na chvíľu zmĺkne. To bolo to najhoršie, čo pre neho mohol otec spraviť.* No potom na mňa zaútočil. Nešlo len o to, že bol môj priateľ. Bol aj môj brat, brat vo vojne. Vedel som, že ak sa o tom, že sme sa "pobili" niekto dozvie, obaja budeme mať poriadne zle. A ja navyše za to, že som chcel utiecť. No dopadlo to horšie, ako by sme si boli obaja mysleli. Zrazu bol Tori mŕtvy a jeho hlava ležala obďaleč. A vtedy som už nemal na výber. Musel som odísť a to nadobro. Najviac ma však trápilo, čo si o tom pomyslí rodina, hlavne otec. Tie prvé listy som čítal. Prestal som asi po pol roku. Nedozvedal som sa totiž nič nové. Otec ma zavrhol, kým sa nevrátim a nenastúpim do armády, aby som očistil svoje i rodinné meno. Mama sa o mňa o bojí. A súrodencom chýbam. To je všetko, čo o nich viem. Raz som im aj napísal, že som v poriadku a že si vážim, že ich moja osoba ešte zaujíma. A že im ďakujem za peniaze. Čo odpísali neviem, ale peniaze posielajú stále. *Vzdychne si. Počas celého toho monológu behal očami všade po miestnosti, len na Miri nepozeral. Až doteraz. Neisto zdvihne zrak a zahľadí sa do jej čiernych (?) očí.*
Mirana Christie Taylor *Bez slova ho sleduje, ako si sadá do kresla a počúva jeho tiché rozprávanie. Tori? To meno v živote nepočula. Musel ho spoznať na Akadémii. Keď sa Ari dostane k časti o tom, ako ho ona učila bojovať, jemne sa pousmeje. No ten poloúsmev jej na tvári nevydrží dlho. Zrazu bol Tori mŕtvy a jeho hlava ležala obďaleč.. opakuje si v hlave jeho slová a na tvári sa jej ma moment objaví zdesenie. Nemá rád boje? Už dvakrát sa do nich bezdôvodne pustil, raz súper zomrel a druhýkrát.. mal na konte skoro ďalšie dve obete. Pred očami má živo tú scénu, keď prišli na čistinku a Alexa tam ležala v kaluži krvi.. to jej pripomenie udalosti minulých dní a v hlave sa jej zrodí plán. Jednoduchý a trúfalý.. no už sa rozhodla. Už to všetko nezvláda. Všetkých nezvláda. Niekto musí ísť z kola von. Aspoň na čas. A keďže hentí dvaja odísť nemôžu.. Zoberie prútik zo stola, bez slova k nemu podíde a v očiach sa jej zalesknú slzy. Načiahne k nemu ruku, nech sa postaví a slabo sa pousmeje. Zo všetkých síl sa medzitým snaží predstaviť si čo najlepšie ten salónik, v ktorom sa s ním naposledy rozprávala tesne predtým, než odišla z Fínska. Aj keď to bolo dávno, celkom sa jej to darí. Veď v koľkých takých honosných domoch bola? Potlačí spomienku na návštevu Sigiho, o ktorej Arimu ani nepovedala. No keď ona nemusí vedieť všetko, nemusí ani on. Aj tak to za chvíľu už bude jedno.*
Armas Jari Kappanen *Prekvapuje ho, že je úplne ticho. To k tomu nemá čo povedať? Tak veľmi sa strachoval, že sa o tom raz dozvie a ona reaguje tak pokojne? Nie, za tým niečo musí byť. Pozná ju príliš dobre na to, aby si naivne myslel, že takéto informácie nechá len tak. A načo jej je prútik?* Aurinko? *nazve ju jej prezývkou a postaví sa z kresla, všímajúc si jej lesknúce sa oči. Ale nie od hnevu.* Nechcel som, aby si to vedela. Vždy som sa snažil, aby si ma videla len v tom dobrom svetle. No akosi sa mi to prestáva dariť. *Zľahka ju pohladí po líci. Celkom už aj zabudol, čím sa to rozprávanie vlastne začalo. Pohľadom zablúdi na nízky konferenčný stolík a pootvárané listy na ňom. Vôbec nie je pravda, že mu na nich nezáleží. Práve naopak. Ani jeden jediný list nevyhodil, ani jeden neposlal späť. Pripomínali mu domov. No kým sa domov raz dostane, dovtedy je tu Miri. Teda aspoň dúfa, lebo jej reakcia je dosť nejednoznačná.*
Mirana Christie Taylor *Na perách má stále ten mierny úsmev a v očiach akýsi ospravedlňujúci výraz. Nie, nie akýsi. Je v nich ospravedlnenie. Ospravedlnenie za to, čo o chvíľu spraví.* Oni ťa potrebujú, *len to dokáže v tejto chvíli povedať. Nebyť všetkého, čo sa stalo odkedy prišiel, určite by sa s ním rozprávala inak. Možno by mu aj vynadala a nakričala na neho. Ale takto..* Ja viem, že si sa snažil. Ale ja sa už viac snažiť nevládzem. Nevládzem sa tváriť, že všetko chápem, všetkému rozumiem a všetko prežijem. Ani už viac nedokážem popierať, že nikoho nepotrebujem. Ale ľudia z môjho života odchádzajú neustále. Niekedy len na krátko, niekedy naveky. A niekedy namiesto nich príde niekto ďalší. Neviem, čo príde teraz, a či vôbec niekto príde, ale niekto musí odísť. *Nájde nakoniec svoj stratený hlas a na jazyk jej aj prídu vhodné slová. Musí si to všetko nechať prejsť hlavou. A na to bude potrebovať čas. Veľa času. Mlčky ho ešte pohladí po tvári a po líci sa jej skotúľa slza. Viacerým to ale nedovolí. Privrie oči, pevne chytí Ariho za jednu ruku, poriadne sa sústredí, mávne prútikom a o chvíľu už cíti ten nepríjemný pocit spojený s premiestňovaním sa. Keď ten pocit prejde a uistí sa, že sú na správnom mieste, z pier jej vyjde len tiché:* Prepáč, *pustí ho, o krok odstúpi a premiestni sa späť do Witchwoodu..*
Armas Jari Kappanen *Nechápe jej mlčanie, ani ospravedlňujúci výraz v tvári a už duplom nerozumie tej tichej vete nasledovanej mnohými pre neho nezmyselnými vetami.* Čo tým.. * myslíš? dopovie v hlave, keď ním prejde zvláštny pocit, známy, no zároveň cudzí. Než si stihne uvedomiť, čo sa to vlastne deje, stojí v známom, roky nevidenom salóniku, Miranine teplé dlane prestáva cítiť a naposledy vidí jej zaslzené oči miznúce v zaklínadle.* Miri! *vykríkne a vystrie k nej ruku, no cíti už len prázdnotu a namiesto Mirinej elfskej tváre vidí šokovaný výraz otca stojaceho vo dverách salónika.*
Mirana Christie Taylor *Otvorí ešte stále čierna oči, ako prezrádza zrkadlo oproti nej. Prútik jej vypadne z ruky a dopadne na koberec, pričom z neho vyletí pár zlatých iskričiek. Pár sekúnd sa cíti mierne dezorientovane, čomu ani moc nepomáha čiernota splývajúca od korienkov vlasov až po ich končeky. Až po chvíli si uvedomí, čo to vlastne spravila. Okrem vlastného rozumu jej to pripomenie aj tupá bolesť hlavy, ktorá sa odrazu ozvala. Malo jej napadnúť skôr, že vykopnutím si najbližšej osoby si podpíše rozsudok smrti. A keby len svojej.. Pomaly ju zaplavujú beznádej, zúfalstvo a panika. A dobre vie, že "ktosi" tomu dopomáha. Zažmurká a potrasie hlavou, no vedomie, že niečo prestáva byť v poriadku nie a nie potlačiť. Ako by aj mohla, keď pred sebou vidí najnenávidenejšiu osobu na svete.* Mama! *spomenie si.* Musím ísť za mamou, *povie si nahlas, no výzor sa jej nemení ani trocha. Stále vidí rovné čierne vlasy, pomaly také dlhé, ako mala vždy, omnoho bledšiu pokožku a oči čierne ako uhoľ, v ktorých sa okrem strachu odráža aj akési víťazstvo. Ale Ariho späť nevezme. Vlastne je aj dobre, že je preč. Aspoň sa to môže konečne skončiť. Čiou smrťou, to zatiaľ nevie, ale je rozhodnutá, že sa svojho života nevzdá. No teraz musí ísť za mamou, nesmie to už viac odkladať. A ani nemôže. No ešte predtým, ako vyletí z domu ako raketa, skloní sa ku kúsku pergamenu a namieri naň prútikom, sústrediac sa najviac, ako v tej chvíli dokáže nechá zaklínadlo pracovať a prekladať jej myšlienky do fínštiny. Nevie, ako to zaklínadlo, ktoré na ňu uvalil Alex zrušiť, ale sem-tam sa zíde, tak si s tým nikdy nerobila starosti. Rýchlo priviaže poskladaný pergamen k nohe jednej z mnohých sov, ktoré obývajú teraz už len jej záhradu a vypustí ju s príkazom, nech sa nevracia bez odpovede. A potom už len beží do susedného domu dúfajúc, že ešte nie je neskoro a povie mame o Mileene skôr ako stihne niečo vyviesť..*
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama