RPG- Prebudenie I.

4. září 2013 v 23:59 |  RPG záznamy
Miestnosť: Vínculo con Sangre- dom Alexy a Sigiho (rpg) Nádvorie (chat)
Hráči: Mirana Christie Taylor, Armas Jari Kappanen
Dátum: 9.-23. 2. 2013

Nový život sa začína...



Mirana Christie Taylor *Sekundy sa spájajú do minút, minúty do hodín, a opona rozdeľujúca sladké bezvedomie od krutej reality sa začína zdvíhať. Nepomôže ale zmätenej dušičke, dokonca jej privodí ukrutnú bolesť hlavy, keď sa snaží utriediť si myšlienky. Aj tak ale nejaké pojmy utečú a s nimi aj zahmlené spomienky. A preto sa osôbka ani nepohne, čakajúc na ďalšie záblesky, ktoré jej pomôžu pochopiť, prečo sa jej sníva o spodnej bielizni, splne a vlkolakoch.*

Armas Jari Kappanen *Poslednú hodinu strávil sedením na zemi a sledovaním nehybnej postavy ležiacej v zakrvavených kusoch látky. Keď videl, že sa rany zaceľujú a pomaly miznú, mokrým uterákom jej zmyl zaschnutú krv z tých viditeľnejších miest. Roztrhaný kabát jej zvliekol už dávno a teraz leží za dverami na chodbe. To čakanie ho už privádza do šialenstva. Prečo to trvá tak dlho? Niekde v hĺbke mysle si uvedomuje, že tu vôbec nesedí dlhšie ako by mal. Ten pocit vytvárajú len netrpezlivosť, na ktorú si už asi začne zvykať, a strach, čo bude keď sa preberie. Zatiaľ si ale trúfa dúfať, že to nebude až také zlé. Veď dôvody, prečo nezastavil priebeh premeny, musí pochopiť.*

Mirana Christie Taylor *Naozaj nečakala, že sa ešte niekedy preberie. V tých "posledných" chvíľach nevládala už ani len myslieť na liečiteľstvo, nieto ho ešte použiť. Preto teraz znova skoro upadne do bezvedomia, keď si uvedomí fungovanie vlastných životných orgánov a všetkých zmyslov. Dokonca sa ani necíti až tak zle, až na ten bolehlav a mierny chaos v myšlienkach a spomienkach. Zo zvedavosti jej ale nestačí počúvať len vlastné dýchanie a bitie srdca, a preto začne hýbať prstami na nohách a rukách, čo jej prinesie zaujímavé zistenie, že naozaj leží na posteli, ako si aj myslela, kabát je preč a na nohách má len ponožky, čižmy zmizli.*

Armas Jari Kappanen *Z netrpezlivosti a potreby niečo robiť si takmer začne búchať hlavu o stenu za sebou. Našťastie sa ale udrží, lebo inak by možno prehliadol temer nepatrný pohyb na posteli. V okamihu je na nohách a fascinovane sleduje pohybujúce sa prsty. Spamätá sa a sadne si na kraj postele, čím jej dá vedieť, že nie je v miestnosti sama a zvedavosť ju donúti otvoriť oči. A čo bude potom... to radšej nechce plánovať.*

Mirana Christie Taylor *Zacíti pohyb postele a v okamihu prestane s pohybovými cvičeniami (už začala zatínať ruky v päste). Chvíľu pokojne leží, no keď neucíti žiaden iný prejav niečej prítomnosti, zažmurká a otvorí oči. Dobre si myslela, je noc. Napriek tomu ale vidí veľmi dobre. Trocha ju to zarazí, ale hneď na to aj zabudne, keď vedľa seba uvidí známu osobu. Na tvári sa jej objaví slabý úsmev s náznakom ospravedlnenia.* Zasa si ma musel zachraňovať, pre... *zasekne sa v polovici slova. Šero v miestnosti jej umožňuje vidieť každý jeden kus nábytku, okno, dvere...Pozabudne, kto vedľa nej sedí, trhne sebou, akoby ju niečo pichlo a ozve sa prekvapivo čistým hlasom, ako keby sa len práve zobudila.* Čo tu robím? *rýchlo prebehne pohľadom zvyšok izby, no vie, že sa nemýli. Znova zaostrí na Armasa. A čo tu robí on? pomyslí si. Nie je to nejaký trik? Premkne ju strach, ktorý sa odzrkadlí aj v jej očiach, a len kvôli nemu nevyskočí v okamihu z postele a neujde čo najďalej z tohto prekliateho domu.*

Armas Jari Kappanen *Až mu srdce poskočí, keď otvorí oči a usmeje sa naňho. Tak predsa je tu, živá a zdravá... relatívne... No keď prehovorí, už taký nadšený nie je. Hneď jej to ale povedať nechce. Najprv chce vedieť, čo všetko si pamätá. Nakloní sa k nej a tiež sa usmeje, snažiac sa, aby to nebol príliš smutný úsmev. Odrazu sebou ale Miri trhne a vystrašene sa začne obzerať okolo seba. To mu príde normálne. Ak si myslí, že ju zachránil on, mali by byť doma. Jej otázka mu už zmysel ale nedáva.* Tu? Akože tu? Ty už si tu niekedy bola? *spýta sa prekvapene. Pri jej pohľade si ale spomenie, čím za posledných dvadsaťštyri hodín prešla, a jej zvláštna reakcia mu príde nepodstatná. Zistí potom. V prvom rade potrebuje vedieť, ako na tom je. A potom, čo si pamätá.* Ako sa cítiš? Miri... potrebujem vedieť, čo všetko si pamätáš. Do detailov. Najlepšie odvtedy, ako si odišla do obchodu. Pamätáš sa na to? Chcela si ísť vyložiť tovar... *hlas sa mu zasekne, no uhrá to, že čaká, či vie pokračovať.*

Mirana Christie Taylor *Až jeho otázka ju presvedčí, že je to naozaj on. No stále nechápe, čo tu robí. Čo tu robia. Uvedomí si, že zareagovala strašne hlúpo a zatvári sa zmätene.* To... bolo strašne dávno, čo som tu bola. Ešte keď sme sa so Siegfriedom normálne rozprávali, *zdôrazní slovíčko "normálne", čím dodá svojim slovám dôveryhodnosť. Jeho otázky počuje, no neodpovedá, len na neho nemo hľadí. Odrazu sa prudko posadí a vrhne sa mu okolo krku. Tie pohyby jej prídu na ňu samú až príliš rýchle, no v tej chvíli je to naozaj to posledné, čo by ju zaujímalo. Okamžite vyhľadá jeho pery, a keďže si naozaj myslela, že už nikdy ho neucíti takto blízko, chvíľu trvá, kým sa od neho aspoň kúsok odtiahne.* Áno, pamätám sa, *prikývne. Už si pamätá asi všetko. Dokonca aj tú jeho červenú košeľu.* Ty si niečo chystal, nie? Preto som sa tak ponáhľala... no keď som bola kúsok od obchodu, objavila sa tam tá chlpatá guľa a zahnala ma do lesa... alebo skôr dohádzala. Bránila som sa, kričala o pomoc, pokúšala sa utiecť... Ale bola som tam úplne sama, nemal mi kto pomôcť. Ku koncu som sa nevládala už ani vyliečiť. Len som tam ležala a... zrazu bolo to psisko preč. Len zaštekalo a bolo ticho. Mám pocit, že som dokonca na chvíľu bola... *Nedokončí, určite vie, na čo myslí. A len tuhšie ho objíme, všímajúc si, že sa jej nezdá taký ľadový ako doteraz.* Bála som sa, že ťa už nikdy neuvidím, *šepne rozmýšľajúc, že buď on, alebo tá košeľa - či dokonca oboje - naozaj nádherne voňajú, a že mu akosi divne nahlas bije srdce. No skutočnosť, že sa nachádzajú v tejto tmavej izbe, na ktorú teda príjemné spomienky nemá, kazí jej radosť z toho, že žije a že je znova s ním.* Prečo sme tu? *spýta sa uvažujúc, čo mohlo primäť toho blázna, aby ho tu trpel. Aby tu trpel ich oboch.*

Armas Jari Kappanen *Síce mu neodpovie, ako sa cíti, jej praktická ukážka mu úplne stačí. Dobre že mu nevybila dych. Silná je rozhodne dosť. Keď sa k nemu privinie, musí jej zovretie dokonca trocha uvoľniť, aby mu nepolámala rebrá. Ticho ju počúva, a až mu príde zle, keď počuje to "ku koncu" a nedokončenú vetu.* Nevieš, prečo ten vlkolak utiekol? Nevidela si niekoho? *spýta sa, aby sa vyhol rečiam o jej smrti. Ten poslednej otázke sa ale nevyhne, to vie. Povzdychne si, chytí Miri za plecia a kúsok ju od sena odtiahne.* Miri. To nie ja som ťa zachránil. Ja som prišiel neskoro. To niekto iný... a preto sme tu. Preto sa ťa pýtam, či si niekoho nevidela, či aspoň nepočula. *Nedokáže jej to povedať hneď, radšej to skúsi malými narážkami, že by jej to došlo samej.*

Mirana Christie Taylor *Začuduje sa, keď ju od seba odtiahne.* Nie, nikoho som nevidela. Možno tam aj niekto bol, ale to som už moc pri vedomí nebola. *Pokrúti hlavou a s veľkými očami ho sleduje.* Neskoro? Niekto iný? O čom to hovoríš? *nechápavo naňho hľadí.*

Armas Jari Kappanen *Čakal takú odpoveď, ale aj tak je sklamaný. Zdá sa, že kým sa tu ten upír sám neukáže, ak vôbec, nikdy sa nedozvie, kto to bol. Pohladí zmätenú Miranu po strapatých vlasoch, ušetrí si ďalší povzdych, a začne vysvetľovať.* Áno, našiel ťa niekto iný. Nejaký cudzí upír. On... ty... si bola na tom veľmi zle. Zachránil ťa a priniesol sem. Alebo opačne, neviem. Potom som sa sem dostal ja a po menšej výmene názorov mi Siegfried dovolil u ostať a počkať, kým sa preberieš. *Počas celého toho monológu na ňu veľavýznamne pozerá, vediac, že pochopí, kam tým mieri.*

Mirana Christie Taylor *Zmätene žmurká a počúva ho takmer s otvorenými ústami. Myseľ ale otvorenú má, a preto jej príde čoraz ťažšie zahnať vtieravé myšlienky o tej najneuveriteľnejšej možnosti, ako ju mohol zachrániť cudzí upír, ktorý pozná toho psychopata, ktorý nenávidí Armasa minimálne tak ako ju, no napriek tomu mu dovolil tu ostať. Nakoniec sa jej ústa predsalen trošička pootvoria, a bez toho, aby si to uvedomovala sa od neho začne posúvať až do rohu postele.* Ako ma zachránil? *konečne sa ozve mrazivo tichým hlasom. Chce to počuť od neho.*

Armas Jari Kappanen *Čaká nejakú jej reakciu, či pochopila alebo nie, a tej sa jej dostane, keď sa od neho začne vzďaľovať. Zdvihne k nej úprimne smutný pohľad.* Vieš ako. *Nič viac nepovie, len k nej načiahne ruku a schová jej vlasy za ucho, ktoré už nikdy nebude elfsky špicaté.*

Mirana Christie Taylor *Ruka jej vyletí k ústam a tak aspoň trocha stlmí výkrik, ktorý sa jej vyderie z hrdla. Odstrčí od seba jeho ruku a zlezie z postele cúvajúc k stenu. Ocitne sa tam ale akosi príliš rýchlo a poriadne sa o ňu treskne. Z hrdla sa jej vyderie naštvané zavrčanie, pri ktorom si znova zakryje ústa. Srdce sa jej divoko rozbúcha a také veľké oči ešte v živote nemala. Nepohnúc sa od steny posunie ruku od úst k uchu, ktorého sa predtým dotkol Armas. Ďalší zúfalý výkrik pretne ticho a s vydeseným pohľadom sa pozdĺž steny zosunie na zem, nedbajúc na čiastočky prachu a farby, ktoré jej z obitej steny popadajú do vlasov.*

Armas Jari Kappanen *Že hneď zaútočí, aj keď nevedomky, nečakal. Odstrčená ruka sa mu nepekne ohne v zápästí a vrazí do čela postele, do ktorého spraví priehlbinu. Rozhodne ale menšiu ako je tá, ktorú spôsobilo Mirino "cúvanie". Jej výkriky mu drásajú uši a sotva vládze vydržať jej zúfalý pohľad. Aj keď vie, že tým riskuje možno aj horšie zranenia, obíde posteľ a čupne si pred ňu.* Prepáč mi to. Neviem, ako by som sa zachoval, keby ťa nájdem ja, ale keď si už ožívala, nemohol som to prerušiť. Zabil by som ťa.. *Ztíchne a znova k nej natiahne ruku, tentoraz aby jej dal ruky preč z uší.* Zvládneš to. Spolu to zvládneme.

Mirana Christie Taylor *Všimne si, ako sa mu vykrúti ruka a narazí do dreva postele. Šokovane zažmurká. To spravila ona? Keď k nej podíde, nemá už kam cúvnuť, jedine že by rozbila stenu. Čo nie je zas tak zlý nápad... Napriek tomu, že sa predtým bála, či mu neublížila, keď počuje jeho slová, vzbĺkne v nej hnev.* Ty si tomuto mohol zabrániť a nespravil si to?! *ukáže na svoju osobu a hneď nato sa opäť zaženie. Tentoraz jej ruka pristane na jeho tvári- snáď mu nezlomila sánku.* Zvládneme?? Ako môžem toto zvládnuť? Ako si mi mohol niečo také spraviť? *V očiach sa jej zalesknú slzy. Upírka! Je z nej upírka! Taká zúfalá a zhnusená sama zo seba ešte nikdy nebola. Prečo to nie je len nejaká nočná mora, z ktorej sa preberie a všetko bude ako predtým? Vzlykne a presunie sa na druhý koniec izby, pričom znova opadne kúsok omietky.*

Armas Jari Kappanen *Čakal ranu, ale takúto silnú zas nie. Našťastie to sánka vydržala. Omnoho horšie sa mu ale počúvajú jej slová a keď zacíti a zbadá slzy, vie, že dúfal márne. Nikdy sa s tým nezmieri. Postaví sa a otočí sa do druhého kúta izby, no radšej sa k nej nepribližuje.* Chcel by som príliš veľa, keby ti poviem, aby si sa vcítila do mojej kože? Dlho si nechodila... pred obchodom bola samá krv... a keď som ťa zbadal na tom stole celú doráňanú a zakrvavenú, no živú... ako by som to mohol zvrátiť a pozerať sa, ako umieraš? A on by mi to aj tak nedovolil. *Jeho hlas je naproti tomu jej tichý a plný ospravedlnenia. Upokojenie sa a odpustenie od Miri ale nečaká, na to ju pozná príliš dobre. Skôr je pripravený aj na drsnejšie zaobchádzanie, ak by sa inak nedalo.*

Mirana Christie Taylor *Prudko sa postaví, až sa z tej rýchlosti zakymáca a len-len že sa udrží na nohách.* Nemohol? Nedovolil? Presne to som od teba vždy čakala- že keby sa stane niečo podobné, nikdy by si nedovolil, aby som skončila takto. Nejde o to, či si mohol alebo nie- mal si ma zabiť. Radšej by som bola mŕtva, ako žiť takto! A jeho, *ukáže ku dverám, *mi ani nespomínaj! Ak trval na mojej záchrane, tak jedine z pomsty, a teraz sa niekde v kúte smeje nad tým, ako kruto sa mi pomstil. A ty si rovnaký sebec ako on! *Vmietne mu do tváre, slzy sú už dávno preč. Ostal jej len hnev na tých, ktorí sa z nenávisti a lásky stali tvorcami jej vlastného pekla zvaného celý jej budúci večný život. Nádherné vyhliadky na večnosť, len čo je pravda.*

Armas Jari Kappanen *Potlačí reflex zachytiť ju, keď sa zapotáca, a potom to začne. Celý čas na ňu len chladne zazerá a ozve sa až hodnú chvíľu po tom, ako skončí.* Tak ty by si bola radšej mŕtva, ako žila so mnou ako upírka? Tak ešteže mi to s tou žiadosťou o ruku včera nevyšlo. Bol by to celkom trapas. *Chvíľu na ňu ešte zazerá, skrývajúc pred ňou všetko sklamanie a bolesť, ktoré mu tým vyhlásením spôsobila. Potom sa pohne ku dverám, no s prútikom namiereným na ne sa ešte otočí.* A ty mi hovor, kto je tu sebec. *Znechutene pokrúti hlavou, odčaruje dvere a v okamihu za nimi zmizne. Pred odchodom ich ale ešte opäť začaruje, aby sa nemohla dostať von.*

Mirana Christie Taylor *Oči má hnevom prižmúrené, ruky prekrížené na hrudi. Keď ale povie tie kruté slová, rýchlo pokrúti hlavou.* Nie, tak som to ne... *V šoku stratí reč. Nemo naňho hľadí, spomínajúc na tú poslednú chvíľu, čo boli spolu pred jej... smrťou. Tak to bolo to prekvapenie... Preto chcel, aby už nikam nechodila, ale zostala doma, s ním. Sleduje ho, ako odchádza, a jeho posledné slová ju rania viac ako facka. Zošuchne sa späť na zem, a s kolenami až pri brade sa potichu rozplače.*
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama