RPG- Smrť

4. září 2013 v 23:52 |  RPG záznamy
Miestnosť: les, (rpg) Pub (chat)
Hráči: Mirana Christie Taylor, Armas Jari Kappanen, Ryan Taylor Davedien
Dátum: 28. 1.- 17. 2. 2013


Na oblohe svieti mesiac v splne a po Witchwoode sa potuluje mladučký vlkolak..



Mirana Christie Taylor *Konečne po dlhom dni za sebou zamkne dvere kabinetu a po tichých chodbách, kde sa jej kroky hlasno ozývajú, sa dostane k hlavnému vchodu školy. Ťažké drevené dvere sú ešte otvorené, ako aj hlavná brána, za ktorou zanechá areál školy a ďalej už ide len po známych chodníkoch. Ponáhľa sa, má ešte prácu, ale najprv chce zájsť ešte domov. Keď prechádza okolo maminho domu, napadne jej, že by ju mohla ísť pozrieť, veď to aj Kolirienovi sľúbila. Dnes ale nie, už je neskoro a radšej jej dá vedieť dopredu. O niekoľko metrov ďalej vidí už svoj dom, slabo svietiac do šera naokolo. S úsmevom na tvári otvorí vchodové dvere, tašku nechá na stolíku, len kľúče si schová do vrecka kabáta, a vyberie sa prehľadávať izby.*
Armas Jari Kappanen *Stojí opretý o bok vysokého regálu s knihami, a v ruke drží jednu z tých, čo sa povaľovala na zemi odvtedy, čo Mirana pri jej čítaní zaspala na gauči a kniha jej vypadla z rúk. Text v nej ale poriadne nevníma, myšlienkami je stále niekde inde a so železnou pravidelnosťou pozerá na veľké nástenné hodiny oproti nemu. Nie žeby meškala- len je netrpezlivý. Ale kto by nebol, v tejto situácii.. Okolo neho sa už začína tvoriť malý vír, ako sa nevie upokojiť, keď odrazu začuje otvorenie dverí a do nosa mu udrie sladký pach. V mihu má na tvári úsmev, kniha leží na stolíku a on sa ďalej opiera o regál, otočený ku dverám.*
Mirana Christie Taylor *Nemusí hľadať dlho, aj čakala, že ho nájde práve tam. Úsmev sa jej ešte rozšíri.* Ahoj, *povie veselo, a aj keď chce hneď ešte odbehnúť, pristúpi k nemu a zľahka ho pobozká. Pritom si všimne, že namiesto zvyčajnej čiernej farby má na sebe červenú košeľu, a celkovo vyzerá veľmi upravený.* My niečo oslavujeme? *spýta sa zvedavo, rýchlo rozmýšľajúc, či na niečo nezabudla. Ale nič jej nenapadá, a ak teda majú nejaký dôvod na oslavu, nechce zbytočne strácať čas.* Počuj.. idem ešte do obchodu, vyložiť tovar. Budem sa ponáhľať, do hodinky som určite späť, *uistí ho s úsmevom, a znova ho pobozká.*
Armas Jari Kappanen *Hneď ako je dostatočne blízko, chytí ju okolo pása a pritiahne si ju k sebe.* Konečne, *povie s menším úškrnom a bozk jej bez váhania opätuje. Začne jej rozopínať gombíky na kabáte, keď sa ozve, a na odpoveď sa tajomne usmeje.* Uvidíš, *odpovie jednoducho stále s tým zvláštnym úsmevom, ktorý sa ale zmení na mierne sklamanie, keď začuje jej ďalšie slová.* Ale Miri.. to snáď nemyslíš vážne. Nemôžeš to spraviť zajtra? *spýta sa, a keď ho znova pobozká, pritiahne si ju k sebe tesnejšie.*
Mirana Christie Taylor *Zvedavosť sa ešte vystupňuje, no pocit zodpovednosti je v tejto chvíli predsalen o niečo silnejší.* Odkladám to už dva dni. Veď to bude rýchlo, možno to stihnem aj za menej ako hodinu. *Ako rozpráva, naspäť si zapína rozopnuté gombíky a potichu sa zachichoce, keď ju očividne odmieta pustiť.* Nešaškuj.. o čo neskôr ma pustíš, o to neskôr sa vrátim, *vyplazí mu špičku jazyka a nejako sa jej podarí dostať sa z jeho objatia. Spraví od neho pár krokov a s úsmevom mu pošle vzdušný bozk, na čo sa otočí a veselo vybehne z domu, odkiaľ si to hneď namieri do nákupnej štvrte.*
Armas Jari Kappanen *S ťažkým povzdychom ju teda pustí, ale na tvári má tiež úsmev.* Tak utekaj, *neubráni sa smiechu pri jej milom geste. Mierne sklamanie, že všetko nevychádza presne tak ako plánoval nepotlačí. Nemá rád, keď sa vyskytne nejaký problém. Zvyčajne sa potom kazí všetko. Keď už vie, že je ďaleko od domu, vezme do rúk tú istú knihu, no tentoraz ju začne naozaj čítať...*
Ryan Taylor Davedien *Pomaly prechádza pomedzi stromy, zaujate čuchajúc vo vzduchu, či nezachytí pach niečoho chutného pod zub. No čím ďalej ide, tým je les redší a pretkaný pozostatkami rôznych pachov, ktoré určite nepatria zveri. Hlások v hlave mu šepká, že by sa mal otočiť naspäť, že namiesto čo najďalej od civilizácie ide stále bližšie, no nerozvážne ho zaženie a pokračuje v našľapovaní vpred. Po niekoľkých minútach zastane, dvihnúc hlavu k striebornej lune a hlasno zavyje. Nepočujúc žiadnu odpoveď sa opäť postaví a len tak sa poneviera vlastne stále do kruhu, akoby očakával, že ho priláka pach zveri.*
Mirana Christie Taylor *Po ceste k obchodu nestretne ani jedného človiečika, všade je úplne ticho, ktoré odrazu pretne zavytie. Pohľad jej okamžite vyletí k oblohe.* Sakra, *zašomre a zrýchli krok. Na toto nepomyslela. Prázdne ulice jej už ani trochu nie sú sympatické a chce byť čo najskôr v aspoň ako takom bezpečí obchodu. Preto si až vydýchne úľavou, keď si odomkne a rýchlo za sebou zabuchne dvere. Bez zbytočného otáľania vojde do skladu a celú pol hodinu behá v rozsvietenom obchode a ukladá tvar na miesto. Obdivne si naposledy prezrie celú miestnosť a vyjde do tmy, starostlivo za sebou zamknúc.*
Ryan Taylor Davedien *Keď prejde po vlastných stopách už niekoľký krát, nervózne zavrčí, no nikde na blízku nič necíti. Až kým k nemu vietor nepriveje len stopy lákavého pachu. Znovu sa nadýchne, aby sa uistil, že sa mu to len nezdalo a skutočne niečo cítil. No tá vôňa akoby sa rozplynula vo vzduchu. Obzrie sa smerom, odkiaľ veje vietor a pomaly sa vyberie proti nemu, dúfajúc, že sa mu podarí chytiť stopu. Zastane až na lesnej cestičke, čo v ňom opäť vyvolá pocit, že by sa mal vrátiť hlbšie do lesa. No je príliš zvedavý čo za pach ho zmiatlo, preto zavetrí vo vzduchu, no stále nič jasne necíti. Namrzene vycerí tesáky a s tichým zavrčaním prejde popri cestičke, stále čuchajúc a striehnuc na okolie, či nezachytí pohyb alebo nejaký zvuk.*
Mirana Christie Taylor *Chvíľu ešte postojí pred výkladom, no keď zbadá, koľko je hodín, rýchlo sa otočí a po cestičke z vlastných stôp sa vracia smerom, odkiaľ prišla. Ako kráča povedľa lesa, napadne jej, že by mohla ísť skratkou cezeň. To zavytie neznelo príliš zblízka a ak keď je to les, doma bude rýchlejšie. Stojí uprostred cesty, váha, pohľadom blúdi po stromoch povedľa nej. Nakoniec sa ale rozhodne radšej neriskovať a pokračovať po dobrej známej - a bezpečnej - ceste.*
Ryan Taylor Davedien *Už by to vzdal a vrátil sa odkiaľ prišiel, no do ňufáka mu udrie ten pach. Mám ťa. Zachechce sa v duchu a aj tlamu vyškľabí v grimase podobnej úškrnu. Dvihne hlavu do výšky, aby zistil, ktorým smerom ísť a hneď sa tam aj rozbehne, nedbajúc na to, že je tak blízko mesta, na mieste kde by vôbec byť nemal. Už o pár chvíľ cíti ten pach celkom jasne a keď sa sústredí počuje aj pohyb, kroky. Inštinktívne sa prikrčí a spomalí, až kým pred sebou nezbadá zdroj tej vône...akúsi ženu. Výhražne štekne jej smerom, stojac len pár metrov od nej s naježenou srsťou a vycerenými tesákmi.*
Mirana Christie Taylor *Už sa začína upokojovať, hlavne keď nepočuje žiadne ďalšie vytie, no vtom začuje niečo iné. Kroky. Ale nie ľudské. Ľahké našľapovanie zvieracích láb počuje čoraz bližšie, a keď vlkolak, čo sa odrazu pred ňou objaví štekne, až ňou mykne. Už dávno stojí na mieste, no pri pohľade na to už na prvý pohľad hladné zviera začne pomaly cúvať. Pohľadom prebehne budovy naokolo, no nikde sa nesvieti, nikde nepočuje ani buchnutie dverí. Naprázdno preglgne a cúvanie o niečo zrýchli.*
Ryan Taylor Davedien *Pobavene sa smeje v mysli pri jej reakcii. Myšlienka na návrat do lesa preňho momentálne úplne stratila význam. Hladne si olízne tlamu, nechávajúc jej falošnú nádej, že jej dá náskok, než sa pomaly pohne k nej. Aj keď ona zrýchli, on si zachová pomalé tempo, počúvajúc zrýchlený tlkot jej srdca. Aj keď kráča dosť pomaly, jeho kroky sú predsa len minimálne dva krát také dlhé, takže sa čoskoro ocitne pred ňou, tak že by naňho dočiahla rukou. Jantárové oči sa mu zalesknú výstrahou. No spomenie si ako to dopadlo naposledy, keď sa zdržoval. Prišiel otec a pokazil mu všetku zábavu. Preto teraz kašle na nejaké dlhšie hranie a s hlasným zavrčaním ju odhodí hlavou niekde bokom od seba, aby jej mohol zatarasiť cestu viac do mesta. Hneď však priskočí k nej, tesákmi zacvakne do látky rukávu na ramene a znovu ju odhodí smerom k najbližšiemu stromu. A až keď si je istý, že nie sú rovno na očiach, aj keď nikoho necíti ani nepočuje, zostane hladne sledovať či sa ešte pokúsi utekať alebo to vzdá.*
Mirana Christie Taylor *Napriek tomu, že vlkolak nijako nezrýchľuje, o chvíľu je pri nej. Práve sa chystá otočiť a rozbehnúť sa k obchodu, čo jej príde ako jediné možné útočisko, keď na boku zacíti ranu, ktorá ju odhodí až medzi stromy. Zatne zuby, potláčajúc strach, a chce sa rýchlo postaviť, kým má čas, no ten je zrazu fuč a zviera pri nej. Vykopne nohu smerom k nemu a hneď na to opäť letí, tentoraz ale bolestivejšie. Chrbtom narazí do stromu a potichu sykne. Pohľadom vyhľadá vlkolaka, a medzitým si vyhrnie jednu nohavicu a z remeňa pripnutého na lýtku vytiahne dýku. Hľadí do jantárových očí pred sebou... a v okamihu je na nohách a beží smerom von z lesa k obchodom, a predovšetkým k tomu jej.*
Ryan Taylor Davedien *Cíti z nej strach, ktorý len potvrdzuje splašený tlkot jej srdca, ktorý mu hrá v ušiach tak ostro akoby mal hlavu pri jej hrudi. A to ho teší, nesmierne. Sleduje ju ako si vyhrnula nohavicu a vytiahla dýku. Aká hlúpa. Povie si pre seba, len dúfa, že to nie je strieborná dýka. Pri tej by sa už na jej hlúposti nebavil. Ale aj tak mu príde komické, že si myslí, že ten malý kus plechu mu niečo spraví. Kamže, kam? Opýta sa jej so štekotom, aj keď veľmi dobre vie, že jeho otázku nepočuje. Keď sa rozbehne zas k mestu, agresívne zavrčí a napriahne sa labou, ktorou ju udrie do boku a sotí zas na zem, sledujúc ako mu na pazúroch ostali kvapky jej krvi. Skloní sa k jej tvári a posmešne štekne, než pohľadom skĺzne k jej rane, na ktorú pritlačí labou a znovu ju odhodí ďalej od mesta.*
Mirana Christie Taylor *V duchu si nadáva, že má so sebou elfskú dýku a nie niektorú striebornú. Ale aj tak je rada, že sa môže aspoň niečím brániť. Neprebehne ale veľa, keď sa ocitne opäť na zemi, a tentoraz sa jej z hrdla nevyderie len slabé syknutie ako predtým. Neskúma ale ranu príliš, na to bude musieť prísť vhodnejšia chvíľka, ale namiesto toho si dýku vymení v rukách a zaženie sa po labe, ktorá jej tlačí na ranu a zväčšuje bolesť. Jej "útok" ale nedopadne podľa jej predstáv, pretože znova letí. Teraz sa ale stromom vyhne a dopadne do ihličia a lístia, kde ostane pár sekúnd ležať, kým sa jej zrak opäť nezaostrí. Potom vyskočí na nohy, pričom sa jej zakrúti hlava a ledva sa udrží na nohách. Takže rýchle pohyby nie, pomyslí si, a prikrčená a pripravená sa brániť ostane stáť na mieste, keďže priamy útek očividne nie je možný.*
Ryan Taylor Davedien *Takmer by zabudol na dýku v jej ruke, ktorú mu pripomenie, keď si ju prehodí. Ako ju odsotí, čepeľ dýky mu prejde tesne popri labe cez srsť, no tá sa nezoškvarí, čo mu stačí, aby vedel, že určite nie je zo striebra. Preto ho viac tá hračka ani netrápi. Radšej sleduje ako sa prudko postaví, vidiac, že už nemá tak pevné nohy ako keď mu chcela utekať. Už si to vzdala? Opýta sa zas v sprievode šteknutia, no aj teraz je jeho otázka akurát tak v hlave. Dlhými krokmi prejde k nej a zavrčí jej pár milimetrov od tváre, než jej položí labu na rameno a z celej sily zatlačí na zem, stojac svojou váhou stále na jej ramene, pričom nepovolí ani keď započuje prasknutie. Kosť, či konár pod tebou? Ďalšia posmešná otázka pre ňu, ktorú nebude počuť. Druhú labu položí na predlaktie tej ruky, v ktorej drží dýku a pomaly potiahne pazúrmi dole až k zápästiu, lačne sledujúc ako kusy roztrhanej látky nasakujú krvou.*
Mirana Christie Taylor *Ani vedomie, že nemá žiadnu istú šancu na únik a že záchrana vlastného života bude určite bolieť ju nedesia tak, ako by si bola myslela. Pri štekote sa síce strhne, ale aspoň vie, že môže očakávať útok. Ten príde ale príliš rýchlo a z úst jej vyjde tichý výkrik, keď klesne na zem pod vlkolačou váhou a začuje lámanie kostí. Pravý čas na liečenie, pomyslí si hneď sa do toho pustí. Nadšenie z toho, že to funguje aj bez dotyku ju ale prejde veľmi rýchlo, keď nestihne ani pohnúť rukou s dýkou a už na nej cíti tlak laby a kútikom oka zbadá, ako sa jej na rukáve kabáta vytvárajú diery, spod ktorých presakuj krv. To už ale krčí obe kolená a čo najsilnejšie kopne vlkolaka do brucha a trhne rukou s dýkou, čím si síce spôsobí ešte väčšiu bolesť, ale aspoň si ruku uvoľní a môže zaútočiť aj ňou, na labu, ktorá jej drtí rameno. Medzitým sa jej nejakým zázrakom darí vyliečiť si zranený bok takmer úplne a potlačiť bolesť z ostatných rán.*
Ryan Taylor Davedien *Opantane sleduje stále novú krv na jej ruke, no práve to ho odpúta od sledovania jej pohybov. Preto ho prekvapí kopanec do brucha, no ani sa nepohne, iba zavrčí na výstrahu, nech nerobí niečo na čo proste nemá. No čo ho donúti povoliť státie na jej ramene je ten pohyb, ktorým si vymanila ruku s dýkou a síce uhne labou na ktorú zaútočila, aj tak jeho srsť sfarbí krv. Tento krát jeho vlastná, ale je to len zanedbateľná bolesť, než aby jej venoval priveľa pozornosti. Zúrivo zvraští tlamu a hlasno zavrčí, no prekvapí ho to čo vidí, keď sa pozrie na prvú ranu, ktorú jej spôsobil. Čo to má znamenať? Opýta sa sám seba, vidiac, že tá rana sa hojí. Do čerta aj s elfkou. Zasipí v duchu, pričom nahlas celú dobu vrčí. Nedopustí, aby mu ušla len preto, že sa jej rany zacelia. Znovu skočí k nej. Ešte než dopadne labami na zem ju jednou zdrapí za hojaci sa bok a potiahne až k stehnu. Hneď na to jej zaborí pazúre do znovuotvorenej rany a odhodí ju do boku, dúfajúc, že neminie strom.*
Mirana Christie Taylor *Cíti sa lepšie, keď ju už nič nebolí, no dobrý pocit vystrieda sklamanie, keď jej kopanec s tou potvorou ani nepohne, jedine ho tak asi len viac naštvala. Poteší ju, keď z rany po dýke vidí tiecť krv a zaútočí znova, posunúc sa trocha dozadu a do boku. Chystá sa vyliečiť si aj nehybné rameno, ktoré jej momentálne robí najväčšie problémy, nestihne sa uhnúť dopadajúcim labám a jedna z nich sa jej zadrapí do práve vyliečeného boku. Nemôže ani kopnúť tak ako chce, lebo rana sa tiahne až ku stehnu a páli horšie ako zranené predlaktie, z ktorého stále tečú potôčiky krvi.* Špina, *zanadáva a tesne pred tým, ako ju blší hotel opäť odhodí do stromu, zaženie sa po ňom dýkou. Krvácajúce predlaktie ju ale sklame- neudrží dýku v ruke a tá zostane zabodnutá v kožuchu, zo dva metre od nej, ležiacej pod stromom, na ktorého kôre sa zachytili chumáče vlasov spolu s jej krvou. Nevie, čo si liečiť skôr, a tak to riskne a myšlienkami si zatvára ranu na boku a nohe a teraz už voľnou zakrvavenou rukou dáva dokopy rozdrvené rameno. Celý čas pritom nenávistne pozerá tej oblude do očí. Ona sa tak rýchlo nevzdá.*
Ryan Taylor Davedien *Lačným pohľadom sleduje ako sa posunula, pričom si nevšimne, že jej ostalo ešte dosť síl, aby znovu zaútočila dýkou. No, že ho druhý krát porezala si uvedomí až keď opadne ten euforický pocit z toho, že jej spôsobil nové zranenia keď ju odhodil. Ako našliapne smerom k nej, krátko zakňučí a skloní hlavu k zranenej labe. No usúdi, že to nie je nič vážne prečo by nemohol pokračovať k nej. Zastane tesne pred elfkou, v duchu sa pochechtávajúc na tom ako sa do tretice zahnala dýkou a tento krát neúspešne. Jeho vlkolačia tvár sa opäť skriví v čomsi ako úškľabok, keď si prezerá jej zakrvavené telo. Bojí sa, že sa jej zas tie rany zahoja, preto sa napriahne labou, udrúc ju do tváre tak aby padla na zem, nedbajúc na krvavé chumáče vlasov na strome. Znovu sa oprie celou váhou o jej pomliaždené rameno a hlavu skloní k nej až tak, že môže cítiť jeho dych pri uchu. Naprázdno cvakne, aj keď radšej by sa zahryzol do mäsa, no páči sa mu hrať sa s ňou. Preto sa skloní k škrabancom na druhom predlaktí, zlíže z neho krv a znovu doň zaborí drápy, potiahnúc až k dlani, pričom sa mu podarí zachytiť aj časti látky, ktorá predtým bola rukávom.*
Mirana Christie Taylor *Na tvári sa jej objaví víťazoslávny úškrn, keď bezbolestne pokrúti práve vyliečeným ramenom. Dlho jej to ale nevydrží, kvôli liečeniu nestihne zareagovať včas, a už leží na zemi a rameno znova bolí. Zatne zuby, aby nevykríkla od bolesti a snaží sa vzdialiť čo najďalej od tej obrej hlavy a špicatých tesákov. Keď nimi cvakne tesne vedľa nej, už-už cíti, že je po nej, no bolesť z uhryznutia nikde. Otvorí oči, prekvapená, že ešte žije, a zbadá, ako jej olizuje rany na predlaktí. Sykne bolesťou, smúti nad strateným rukávom a celkovo zničeným kabátom, a keďže si už s chladnou hlavou uvedomuje, že veľké šance na prežitie nemá, vzlykne, znova tú chlpatú obludu kopne do brucha, a z plného hrdla zakričí:*Pomooooc!
Ryan Taylor Davedien *Sleduje jej úškrn, ktorý tak rýchlo zmizne aj ako reaguje na jeho bezprostrednú blízkosť. Jedna jeho časť mu našepkáva aby prestal, že to už stačilo a nech odíde skôr ako urobí hlúposť, no druhá ho povzbudzuje v tom, aby pokračoval a nech si nenechá ujsť chutné elfské mäsko, keď ju už má v podstate naservírovanú. Chvíľu váha, akoby zvažoval, že by skutočne mal odísť. Predsa len nikdy nevie kedy sa tu niekto objaví, no keď ucíti jej kopanec zvíťazí jeho beštiálna časť. Mierne zvraští pysky, keďže ten kopanec cítil viac ako ten prvý, no neodstúpi. Hlasno zavrčí a s labou (pazúrmi) doteraz položenou na jej ramene prejde cez krk, hruď až k bruchu, okúzlene sledujúc ako sa nová rana spojila s tou na boku až ku stehnu. Až oneskorene si uvedomí, že kričala o pomoc a zastrihá ušami, kontrolujúc, či stále nikto nie je nablízku.*
Mirana Christie Taylor *Na okamih pocíti nádej, že ju možno nechá tak, keď vyzerá, že váha. Ten kopanec ale asi nebol dobrý nápad, keďže opäť zacíti ako jej ostré pazúre trhajú kožu od krku až k boku. Tým jej ale uvoľnil ruku, a tak ako zranenia prišli tak aj skoro všetky zmizli, kým si neuvedomila, že jej klipkajú unavené viečka. Namiesto poddaniu sa sladkému bezvedomiu ale využije vlkolakovu nepozornosť, ako aj predtým, bolestivo si vytrhne ruku spod jeho laby, pretočí sa a napoly po štvornožky, napoly sklonená a držiac sa za bok sa snaží utekať, pričom sa nechce vzdať myšlienky, že tu niekde nablízku je niekto, kto by počul jej volanie o pomoc.*
Ryan Taylor Davedien *Svoje drobné váhanie oľutuje, keď vidí ako sa tá elfka zatiaľ ako tak pozviechala. Toto snáď nemyslí vážne. S tou myšlienkou zavrčí a agresívne zašteká, no nerozbehne sa. Chvíľu ju nechá "bežať", no keď je už pár metrov od neho pohne sa vpred. Kam si sa zase vybrala, ušatá. Vycerí tesáky, zľahka ju preskočí a zastane pred ňou. Keďže jej asi nestačilo ak mala odvahu vôbec vstávať, odrazí sa na zadných a z celej sily do nej vrazí až kým necíti ako padla na zem a on v podstate na ňu aj keď sa v okamihu pozviecha. Jednu labu priloží k jej krku bezohľadne naň tlačiac, zatiaľ čo druhú má položenú na jej bruchu. Sústredí sa na tlkot jej srdca a to kde najjasnejšie vníma pulzovanie tepien. Najjednoduchšie by bolo rozdrásať jej hrdlo, no on prejde doteraz na bruchu položenou labou k jej pravému stehnu, do ktorého zaborí drápy a surovo trhne až kým nevidí ako jej z rany začala v malých fontánkach striekať krv. Trafil som, paráda. Zachechtá sa v duchu a svoju pozornosť prenesie na chvíľu na tú preňho tak krásnu ranu, no stále ju tlačí s labou na krku, aby neušla.*
Mirana Christie Taylor *Neobzerá sa za seba, aby ju to nespomalilo, no aj tak po pár metroch vyčerpaním ani nevidí pred seba. Obrovskú vlkolačiu postavu pred sebou ale zaregistruje, aj keď je v stave, kedy by radšej nevnímala už nič. Pád jej skoro vybije dych, a o zvyšok sa takmer postará laba pritisnutá k jej hrdlu. Nemôže pohnúť ani hlavou, nieto zvyškom tela, len sa snaží aspoň dýchať. Cíti na spánkoch chlad sĺz, a až teraz si uvedomí, že tak ťažko sa jej dýcha kvôli plaču. Zvraští tvár od bolesti pulzujúcej na stehne, no nevie, ako by si pomohla.* Halóóóó! Prosím, pomôžte mi niekto, *zakričí, no už nie tak nahlas ako predtým. Chytí si silno krvácajúcu ranu na stehne, no pochybuje, že s tým v takomto stave dokáže niečo spraviť. O to viac ju prekvapí ustupujúca bolesť a zmenšený prúd krvi striekajúci na jej ruku. No že pri tom stráca vedomie, si akosi neuvedomuje.*
Ryan Taylor Davedien *Keď vidí, že sa konečne prestala snažiť pozviechať a ani rany sa jej nehoja spokojne sa oblizne a v očiach sa mu zaleskne beštiálna chuť konečne ukončiť jej život. No keď počuje jej chabý výkrik, ktorý len ťažko mohol zachytiť niekto v diaľke keď nikoho necíti, zase sa v duchu zasmeje. Ale no, ty sa tej hlúpej nádeje, že ťa niekto počuje nevzdáš, čo? Opýta sa jej v hlave pričom nahlas pár krát štekne akoby sa jej vysmieval. Sleduje ako si chytila ranu na stehne a stále sa v duchu smeje, pretrhnutú tepnu len tak nespraví ak nemá dosť sily a tá jej zjavne ubúda, keď vidí ako upadá do bezvedomia. Ale no taaak, ešte neodpadávaj, ešte sa chcem hrať. Žadoní v duchu a spolu s tou myšlienkou trhne labou, ktorú mal doteraz silno pritlačenú na jej krku, čím jej na krku rozdrapí pokožku až do mäsa a podľa silného krvácania asi ani teraz neminul tepnu, alebo ju minimálne oslabil a je len otázkou pár minút kedy pri sebemenšom pohybe nevydrží a milá elfka vykrváca. Pochybuje, že by sa vedela teraz dať do poriadku, no nad tým nerozmýšľa. Skloní sa k jej hrdlu a zúrivo zavrčí hltavo olizujúc jej rozdrásané hrdlo, pričom jasne cíti ako krváca stále silnejšie.*
Mirana Christie Taylor *Ten štekot jej trhá uši, príde jej strašne hlasný. A bolesť v tele neznesiteľná, ako aj prichádzajúca zimnica. Príjemné teplo na stehne už necíti, jedine tak z hrdla, po ktorom sa jej valí nový prúd krvi. Zakašle, pričom jej na perách ostanú kvapôčky krvi, a nevládze ani uhnúť hlavou, keď zacíti drsný vlčí jazyk na najnovšej rane. Spolu s krvou stráca vedomie čoraz rýchlejšie, dych sa jej spomaľuje a je stále plytší, a už vôbec nedúfa, že by sa jej podarilo zachrániť sa.*
Ryan Taylor Davedien *Zaregistruje ako jej dych stíchol, rovnako ako tlkot jej srdca každou sekundou slabne. V duchu sa uškrnie a už bez starosti, že by mu ušla sa vystrie a hlavu zakloní k oblohe, no v poslednej chvíli si to víťazoslávne zavytie rozmyslí, keď si uvedomí kde je a že by tým mohol prilákať pozornosť. No ostane chvíľu stáť nad ňou, s blaženým pocitom počúvajúc ako jej srdce a dych hlásajú odchádzajúci život z jej tela. Pomedzi stromy sleduje mesiac a znovu ho ovládne nutkanie zavyť, ktoré neochotne potlačí. Ako sa chce skloniť naspäť k nej, aby dokončil čo začal do nosa mu skrz tú krásnu vôňu elfky udrie pach, kvôli ktorému mu žalúdok urobí pár kotrmelcov. Upír? Hlasno zavrčí, pooblizuje si tlamu, aby ju očistil od väčšiny krvi a mohol sa zhlboka nadýchnuť. A jeho žalúdok sa zase rozochveje, keď ucíti niekde v okolí odporný pach, ktorý mu rozdráždi nozdry, skutočne cíti upíra a ak ho zmysly neklamú je dosť blízko a jeho jedinou výhodou je, že ho nemohol ucítiť, keďže stojí proti vetru a upíra cíti niekde z pred seba. Nahnevane zavrčí, rozmýšľajúc, či si tú elfku potiahne so sebou, no to by ho zdržovalo a nechal by krásnu stopu, čo by znamenalo, že nasledujúci deň by už celý Witchwood vedel čo urobil. Znechutene zatrasie hlavou, stále cítiac ten otravný smrad, pozrie sa na elfku, ktorá mu mala byť večerou, no je si istý, že sa nedožije záchrany. Keby nebol vlkolak ani by nezachytil ten slabučký tlkot jej srdca a žeby dýchala už ani nepočuje. Aspoň ten fakt, že to neprežije ho upokojí, znovu zavetrí kde je tá zubatá ohava, aby sa mohol vytratiť bez toho, že by ho upír stretol alebo vystopoval. Keď sa uistí, že sa môže vrátiť cestou, ktorou prišiel rozbehne sa po nej a potom sa stratí v lese čo najrýchlejšie a prekvapivo, to čo ho hnalo predtým von z lesa ho teraz ženie čo najhlbšie až kým nenadobudne úplnú istotu, že sa jeho pach rozvíri na dosť veľkej ploche, než aby niekto vedel kde celú noc bol. No ostáva mu vyriešiť ešte jeden problém...ostal hladný a preto sa rozbehne ešte ďalej uloviť si len chabú náhradu chutného elfského mäsa.*
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama