RPG- Ari

16. dubna 2018 v 3:38 |  RPG záznamy
Miestnosť: Fínsko (rpg) Nádvorie (chat)
Hráči: Mirana Taylor Kappanen
Dátum: 25. 8. 2013



Mirana Taylor Kappanen *Múrmi budov otriasol výbuch nasledovaný ďalšími v iných častiach mesta. Zelené plamene pohltili všetko v okolí a vietor ich začal šíriť po celej obytnej štvrti. Rovnaká scéna bola vidieť pri každom dome- ľudia začali kričať, utekať a hľadať svojich príbuzných. Len niektorí muži sa disciplinovane zhromaždili na námestí a po skupinkách sa začali premiestňovať. Presne tak to bolo aj pri sídle rodiny Kappanen; mužská časť obyvateľov sídla sa presunula na námestie a ženy zachraňovali to najcennejšie. Karou! jasne sa Mirane vypáli v hlave dcérkino meno, no to už letí hore schodmi do ich izby. Nevšíma si, že sa za ňou prepadáva podlaha, vezme mrnčiacu dcérku do náručia a zoskočí dolu. Unesie ju to o pekných pár metrov ďalej ako predpokladala, no situácia jej nedovolí ostať prekvapená natoľko, aby bezpečne nedopadla a nijako neublížila sebe ani Karou.* Kde sú?! Armas! Armas!! *vydesene sa obzerá okolo seba, kúdoly prachu a dymu jej nijako nepomáhajú. Šli bojovať, ozve sa pri nej hlas švagrinej. Všimne si jej prázdny pohľad, no aj to, ako pevne stíska maminu ruku. Šokovane na ne hľadí, ako tam len tak stoja, zmierené s tým, že ani jeden z ich chlapcov sa už nemusí vrátiť. No ona toto nikdy nezažila. Ani si to len nevedela predstaviť. Že ju Armas môže opustiť, že jej môže odísť navždy... Bez ďalšieho rozmýšľania a zbytočných slov podá Karou Anni a rozbehne sa pomedzi trosky do centra. * Kimmi! *skríkne až na okamih prehluší pukanie plameňov, nárek a rámus. Okríknutá osoba sa k nej otočí a keď ju spozná, drsne ju schmatne za plecia. Stoj! Nesmieš ísť ďalej! skríkne na ňu, no podarí sa jej vymaniť z jeho zovretia a akoby ho vôbec nepočula, rozbehne sa k pár zostávajúcim vojakom. Skôr než k nim ale stihne dobehnúť, zastaví ju hliadka. Odletí o niekoľko metrov dozadu a tvrdo dopadne na zem. V momente je ale na nohách. Platné jej to ale nie je nič, keďže je pri nej Kimmi a zrazí ju späť na zem. Mám tu čakať, kým všetci neodídu a ty sa nebudeš mať s kým premiestniť. Máš ostať, postarať sa o Karou a pomáhať zraneným. Hovorí pomaly a zreteľne, aby jej neuniklo ani jedno slovo. Z očí sa jej lejú slzy a tentoraz nemá šancu ho zo seba dostať.* Kde je? *spýta sa takmer nezrozumiteľne. Kimmi chvíľu mlčí, no potom odpovie tak ticho, že ho sotva počuje. Medzi Prvými. Otvorí ústa, no akýkoľvek prejav zúfalstva sa stratí v ďalšom výbuchu, ktorý aj ich dvoch zdvihne do vzduchu a odhodí o kus ďalej. Nohy a chrbát jej zavalí časť múru, no je príliš otrasená a ani sa nenamáha postaviť. Vytiahne ju odtiaľ Kimmi, a až keď naňho pozrie, znova sa pokúsi dostať do centra diania. Opäť ale skončí prisadnutá, dokonca mu príde na pomoc jeden z obrancov. Mirana! Tak už prestaň! Nemôžem ti pomôcť, nemôžem ťa tam pustiť! Sľúbil som mu to. To ako ju držia ju držia ju začína bolieť, no viac ju bolia jeho slová.* Tak mi ho priveď ty. Priveď mi ho, prosím... *Viac slov sa stratí vo vzlykoch a pomaly sa prestane mykať. Cez slzy nič nevidí, no odrazu stisk a tlak povolia. Opakom dlane si utrie oči, aby videla, čo sa deje, a zbadá Kimmiho ruku, ktorú jej podáva. Poď hore. Chytí ju za ruky a pomôže jej postaviť sa. Pôjdeš za Anni. Kým sa nevrátime alebo kým to neskončí, ani sa od nej nepohneš. A ja to budem vedieť. Veľavýznamne si poklopká po spánku.* Ďakujem, *zašepká a stisne mu ruku. Posiela ho na smrť; on to vie a súhlasí s tým. A jej to nie je nijak ľúto. Lebo túži vidieť živého niekoho iného. Muž, vlastne len chlapec, ktorý mu prišiel na pomoc jej skrúti ruky za chrbát, no nebráni sa mu. Bez výraz sleduje Kimmiho ako beží k hliadke, prehodí s ňou pár slov a chvíľu nato sa odmiestni.*
Mirana Taylor Kappanen *Nasledujúce hodiny ale na svoju sebeckosť nemala kedy myslieť. O "zábavu" sa jej postarali zranení, ktorí prichádzali a odchádzali ako na bežiacom páse. A takisto aj Karou, ktorú keď našla zakrvavenú, ale nezranenú stále v Anninom náručí, uvedomila si, aká bola hlúpa, keď od nej utiekla. Odvtedy ju má stále na očiach a sľub, že sa z provizórnej nemocnice ani nehne dodržala. Až kým do nej Anni sama jemne nedrgla a nekývla smerom k hliadke. V okamihu už nestojí pri zranenom vojakovi, ale letí k hradbe tiel. Letí? Skok, aby si to urýchlila dosiahol raz takú výšku ako zvyčajne a dopad bol v nedohľadne. Už-už čaká ranu od hliadky, nepredpokladá, že dopadne pred ňou, keď vtom prudko zmení smer- začne klesať. Prekvapením ani nestihne vydať hláska a ako v tej rýchlosti dopadne, podpätkami sa zaborí hlboko do mačacích hláv. Jej pozornosť ale upriami čosi celom iné.* Kimmi! *skríkne úprimne natešená, že žije a vyzerá byť dokonca relatívne v poriadku. Pohne sa smerom k nemu a ďalším dvom mužom za ním, keď si všimne, že oni niekoho pridržiavajú. Či skôr rovno nesú. Ten beztak slabý úsmev jej celkom pohasne a nebyť Kimmiho, ktorý sa pri nej z ničoho nič objavil a chytil ju za plecia, asi by sa zrútila na zem. Žije, povie zreteľne a donúti ju pozrieť mu do očí. Ale je na tom veľmi zle, dopovie a svoj pohľad prenesie niekam za Miranu. Tá hneď strasie jeho ruky a kliesni si cestu k starej budove radnice, momentálne fungujúcej ako dočasná nemocnica. Tí neznámi muži, ktorí prišli s Kimmim uložili Ariho bezvládne telo na jednu z pár voľných postelí. Dala by krk za to, že tam pred chvíľou ležal ich kuchár. Nevie, či zmizol preto že sa zotavil alebo práve opačne, no teraz sa nad tým nezamýšľa, všetky zbytočné myšlienky zatlačí hlboko do úzadia mysle. Existuje pre ňu len Armas, jeho zranenia a tlkot srdca slabší ako toho kuchára. Pohľadom rýchlo prezrie jeho zranenia a úprimne nechápe, ako je možné, že ešte žije. Popáleniny po celom tele, preliačený hrudník, dohryzený bok..* To sú.. *začne a hneď je prerušená. Monštrá. Šokovane sa obráti na Kimmiho, no jeho pohľad ju donúti vrátiť sa späť k liečeniu. Prehltne ďalšie slzy a zľahka začne prechádzať po Ariho zraneniach. Ostane ale prekvapená, keď sa nič nedeje.* Nie, nie, nie.. Nie si.. Nemôžeš byť! *mrmle si dookola popod nos, no nevzdáva sa. Z čoho všetkého už kohokoľvek vyliečila, pár zlomenín, spálenín, bodných a rezných rán a kusancov predsa nemôže byť nedosiahnuteľná hranica! A odrazu to pocíti. Nie teplo- ale takmer viditeľná horúčava jej vystrelí z dlaní a Ariho pokožka ju okamžite pohltí. Po lícach sa jej znova roztečú slzy, tentoraz od šťastia. Okamžite počuje, ako sa jeho srdce rozbúcha ako opreteky. Postupne sa začnú zatvárať rany; po plytších niet stôp už za pá sekúnd, tým hlbším a škaredším to trvá o niečo dlhšie. Aaaaaaaa, z hrdla sa mu vyderie uši drásajúci výkrik a celý sa začne metať a prehýbať, až ho musí niekoľko chlapov pridržať.* Pšššt, som pri tebe... budeš v poriadku, *snaží sa ho upokojiť aj keď vie, že ju vôbec nevníma a v skutočnosti jej jeho boj s bolesťou príde ako najkrajší okamih v živote; hlavne že už nie je nehybný a tichý, vyzerajúci ako mŕtvy. Na chvíľu presunie svoju pozornosť od liečenia rán k utíšeniu bolesti a vyjde jej to lepšie ako čakala. Síce dýcha ťažko, ale vyzerá, že to už len od vyčerpania a všetka jeho bolesť je preč. Bez nepríjemného rozptyľovania teda pokračuje v liečení stále početných nepekných zranení, ktoré pod jej dotykom poslušne miznú, a na ich miestach sa objavuje nová neporušená koža. Bok, sprerážané rebrá, poničené orgány, popáleniny... polámané kosti si nechá ku koncu, lebo pri nich musí dať pozor, aby sa zrástli dobre. A keď vidí, ako zažmurká a otvorí oči, nohy jej vypovedia službu, a keď sa jej hlava dotkne zeme, vedomie ju opustí tiež.*
Mirana Taylor Kappanen *Keď sa preberie, už necíti dusivý pach dymu, prachu, krvi a smrti. Tiež to ale nie je domov; ani jeden. Pomrví sa, aby sa uistila, že to na čom leží je len pár dek na zemi na mieste, kde je veľa zranených a málo postelí. Nič ju nebolí, a pomaly si začína spomínať, čo sa dialo pred tým oknom čo má. Po pár žmurknutiach otvorí oči. Prekvapí ju šero naokolo a uvedomí si, že je aj zvláštne ticho. Pomaly sa posadí, zhodí zo seba prikrývku, a keďže je v izbe prekvapivo sama, aj keď rozhádzané lôžka podobné jej naznačujú, že ešte nedávno tomu tak nebolo, vyjde z izby cez pootvorené dvere von. Interiér budovy, v ktorej sa nachádza jej nepríde nijak známy, žiadne obrazy, ktoré by jej napovedali u koho je. Sú. Cíti aj iných, všetko upírov. A takto na chodbe aj lepšie počuje, no stále nevie rozoznať slová. Zbehne dolu dvojitým schodiskom, zaprášeným, ale inak zachovalým, a namieri si to priamo k hlaso, ktoré sa stávajú stále zreteľnejšími. Hovorím ti to naposledy. Sú to ľudia. A moji ľudia. Nepošlem k nim upírku, a v žiadnom prípade nie vytvorenú... Ručím za ich životy... Ten druhý hlas spozná. A neuveriteľne ju poteší, že ho počuje.* Nemusíte mať strach. Nikdy som nikomu neublížila, *zaklame hneď ako vojde cez pootvorené dvere do salónika, čo už dávno svojmu účelu neslúži. Obaja muži k nej dvihnú pohľady spôsobom, že už dávno vedie, že sa k nim blížila.* Pomôžem komukoľvek. Len potrebujem trocha krvi a... Tommi? *aj keď tomu chcela zabrániť, v očiach sa jej črtá strach.* Armas...? *hlesne len, v hrdle sa jej vytvorila hrča. Ariho starší brat sa postaví, kývne neznámemu mužovi a držiac Miranu za rameno vyvedie ju von, celkom von, do vedľajšej budovy. Cestou sa zvedavo obzerá, no okrem typickej fínskej krajiny jej nepríde nič známe.* Kde to sme? *spýta sa, no odpovede sa nedočká. Aspoň nie na túto otázku.* Jari! *Cez otvorené dvere uvidí manžela ležať na širokej pohovke, s ich dcérou v náručí, obaja sú živí a zdraví. A v tej chvíli pre ňu prestane existovať všetko ostatné, všetci cudzí ľudia nablízku a blízky ďaleko od nich. Na veľa, veľa hodín.*
Mirana Taylor Kappanen Povedala som, že im pomôžem. A chcem to spraviť, práve preto, že on o moju pomoc nežiadal. *Postaví sa, a snaží sa aspoň trochu napraviť zakrvavené a dotrhané oblečenie. Čo už, aspoň medzi zranených zapadne. Si si istá, že to zvládneš? zaskočí ju manželova otázka. Zaskočí, pretože je to práve on, kto jej večne dodáva odvahu. Odpovie ale rovnako pevne.* Áno. Som si istá. *Nakoniec sa jej ani hlas nezatrasie, čo vcelku očakávala, podľa toho ako sa cíti vo vnútri. Na pár sekúnd ostane ticho, ktoré pretne Ari. Dobre. Keď to vravíš aj ty, bude to pravda. Zasmeje sa, a až v tom smiechu je cítiť nervozita, ktorou je celkom presiaknutá. Ale bude tam s ňou Tommi, a ten určite zabráni akejkoľvek katastrofe, ktorú by mohla spôsobiť. Naposledy sa k manželovi zohne a pobozká ho, rovnako venuje pusu na líčko aj dcérke, a potom vyjde už otvorenými dverami von, kde ju čaká Tommi. Ten na nej len sekundu-dve postojí pohľadom, a potom ju zavedie do ďalšieho menšieho domčeka, schovaného za sídlom, v ktorom sa prebrala. Už skôr zacíti krv, veľmi veľa krvi... no nezastane. Až kým nezastane Tommi. Už vidí ten domček, rovnaký ako mnohé v týchto častiach krajiny. No odrazu jej zmizne spred očí. Nie doslova, ale celý ho pohltia plamene. Bež! Hneď! skríkne na ňu švagor a odsotí ju za seba. Nečakala, že má až takú silu, a tak sa namiesto pobehnutia akurát potkne a padne na zem. Hneď je ale na nohách, keď vidí, čo všetko sa to z doslova ničoho objavilo okolo nich, a rozbehne sa rovnakou cestou späť. Tú jej ale zatarasila skupinka upírov so smrťou v očiach. Jej smrťou. Nespomalí, aj keď srdce sa jej rozbúšilo ako o život a zo strachu sa jej vytvorili zimomriavky na celom tele. V behu sa odrazí od zeme a vyskočí, najvyššie ako len dokáže. Ten výraz ale dostane celkom iný význam, keď sa ocitne šesť metrov nad ich hlavami, letiac ďalej, takmer by už mohla byť v bezpečí, pri Arim... Čiasi sila ju ale stiahne späť na zem, na ktorú treskne tak silno, že jej to na pár sekúnd vybije dych a zatmie sa jej pred očami. Keď ale počuje, ako sa k nej približuje niekoľko párov nôh, je to silný impulz, aby sa znova postavila. To ale nemôže. Je úplne skamenelá, a dobre vie, že to nebola náhoda, že tak odrazu spadla.* Tommi!!! *skríkne najviac ako môže, a ďalej sa snaží postaviť, keď sa jej nad hlavou objaví čiasi tvár. Zohyzdená, krvavá, s vycerenými tesákmi sa skloní nad tú jej, a keď už cíti, ako jej jeho zuby prechádzajú cez kožu, zistí, že sa môže hýbať. V mihu sa postaví, viac necítiac bolesť v už vyliečenom krku, a aj keď od tohto ju ten neznámy chlapík, ktorý ich prichýlil uchránil, ostalo ich ešte pár. A aj keď nemá za sebou niekoľkoročný tréning na profesionálneho démonického zabijaka, rozhodne sa, že smrť niektorých z nich pripadne aj na jej hlavu. Už po pár úskokoch zistí, že je rýchlejšia ako oni, a obratnejšia. Veľmi by sa jej ale šikla nejaká zbraň, no ako po očku pozerá okolo seba, ničoho takého sa nedočká. Dostane jedného z upírov ďalej od skupinky, a okamžite to vyžije. Rozbehne sa k nemu, no odrazu je za jeho chrbtom. Ten sa ani nestihne obzrieť a už mu sedí na chrbte. A ani ju nestihne zhodiť, a už má zlomené väzy a letí do ohňa, ktorí ešte stále halí domček plný zranených ľudí. Kričiacich, horiacich, mŕtvych ľudí... Prinúti sa na to nemyslieť, aj preto, že sa k nej blíži ďalšia príšera. Nestihne sa uhnúť, schmatne ju za ruku a tá sa jej v tom okamihu vznieti. Vykríkne od bolesti, no pokúsi sa mu spraviť to isté ako jeho kamošovi. Tento je ale oveľa rýchlejší a vykrúti sa jej. Z očí jej vyhŕknu slzy bolesti, ktorú jej spôsobuje horiaca ruka; jediné šťastie je, že sa plamene nešíria ďalej. Zatiaľ. Ďalší pokus chmatnúť ju skončí neúspešne, ale ako pre koho. On skončí bez ruky, ona mu prsty svojej vrazí do rany, čo mu ostala, a všetky svoje myšlienky sústredí na to, aby sa jej podarilo to čo chce. A aj sa jej to podarí. Síce to nevidí, ale dobre cíti, ako do upírovho tela vchádza elektrina. Celý sa začne triasť, a zacíti spálené mäso. Toto až nečakala, pahýľ, čo mu ostal je úplne čierny a dymí sa z neho. Nečaká, kým sa on prekvapený spamätá, a odtrhne mu hlavu, ktorá aj so zvyškom tela skončí v tých istých plameňoch ako ten predošlý. Až v tej chvíli si uvedomí, jej pravá ruka až po lakeť už vôbec nevyzerá ako ruka. Znova začne cítiť bolesť, z ktorej sa jej zahmlieva pred očami, a márne sa snaží tie plamene uhasiť. Zhon okolo seba ale už takmer nepočuje. Nevie, či je to otupenosťou, no keď sa pozerá okolo seba, zdá sa, že je v okruhu pár metrov celkom sama. Hneď to využije, a premiestni sa k domu, kam mala namierené hneď a ktorý sa jej zas kus vzdialil. Chce vraziť dovnútra, no dvere tam nie sú. Nikto tam nie je. Aj keď jej strach zoviera celé vnútro, pribehne k prútiku, ktorý zbadá na stolíku, tam kde ho nechala. Zruší plamene, ktoré sa jej po ruke šírili ďalej, a viac sa o zranenie nestarajúc, rozbehne sa späť do centra boja.*
Mirana Taylor Kappanen *Keď sa vrátila, mali už prevahu oni. Napriek tomu sa v nej kde sa vzal, tu sa vzal adrenalín, ktorý ju poháňal v zabíjaní ďalšiu pol hodinu. Niekto jej do ruky hodil meč; to keď ju jeden z útočníkov takmer rozsekol na polovicu. Jej sa to na ňom podarilo celkom. Za celý čas zazrela Armasa asi zo trikrát, no aj tu ju pobádalo, aby neutiekla do bezpečia. Keď sa ale pozrela okolo seba, bezpečne nebolo asi nikde. Pribehne k upírovi kľačiacemu nad kýmsi, chytí ho za zátylok a potiahne. Celý sa pod jej dotykom roztrasie, a aj keď sa to tentoraz zaobíde bez dymu a spáleniny, začne sa bezvládne kývať. Chytí ho za vlasy, rozpriahne sa mečom a jeho hlava jej ostane v ruke, a následne letí na horiacu kopu tiel pomimo. Obzrie sa okolo seba, a keď vidí, že je všetko pod kontrolou, na chvíľu sa oprie o meč, aby si oddýchla. Ruky jej brnia až po lakte, nohy sa jej trasú, že sa na nich sotva udrží. Mrkne si na brucho, no okrem diery v tričku a zaschnutej krvi nevidí nič znepokojujúce. Celkovo necíti žiadnu bolesť, len únavu. Ale nemôže odísť. Nemôže sedieť niekde úplne mimo a čakať, ako sa to skončí. Vystrie sa, potrasie hlavou a vyhliadne si ďalšiu obeť. V momente ako sa ale pohne, narazí do nej zboku niečo ako buldozér. Meč jej vyletí z ruky, preletí tri metre a ďalší jeden sa šúcha po zemi, kým na ňu čosi neskočí a neprisadne ju. Vykríkne, keď sa jej upírove nechty zaboria do pliec, a v krku ucíti príšerné pálenie, ako jej ho tesákmi pára. To všetko sa udeje tak rýchlo, že kým sa jej podarí schmatnúť ho za zápästia a neúspešne sa pokúsiť odtrhnúť ho od seba, krk má rozpáraný až po hrudník. Zachrapčí, no odhodlane mu hľadiac do očí, podarí sa jej to jediné, čo vie; z rúk jej vystrelí prúd do jeho tela, čo ešte uľahčujú rany po jej nechtoch. Zbadá na jeho tvári stuhnutý a prekvapený výraz, no trvá možno sekundu, kým sa zmení sa krutý úškrn a v jeho očiach nezbadá šialenstvo. Pocíti, ako jej jeho prsty zájdu ešte hlbšie pod kožu, a odrazu ju premkne príšerný pocit. Nekontrolovateľne sa roztrasie, pred očami jej naskočia čierne škvrny, ktoré sa po chvíli zlejú do jednoliatej čierňavy. Trvá to len pár sekúnd, po ktorých zažmurká, a až vtedy si uvedomí, že už na nej nikto nesedí. Ktosi ju podoprie a posadí, a pomaly začne aj vnímať okolie. Zbadá mŕtvolu bez srdca vedľa seba, a len znechutene pokrčí nosom. Na nejaké ďalšie obhliadky jej ale čas neostane. Ten niekto, kto ju zachránil ju postaví, rýchlym pohľadom prezrie a ukáže kamsi za ňu. Choď. Späť domov. Tam už nikto z nich nie je, ale tvoji ľudia áno. Síce netuší, kto ten muž, no poslúchne ho a bez ďalšieho zdržiavania sa sa rozbehne ukazovaným smerom.*
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama