RPG- Stretnutie s mamou

1. dubna 2018 v 1:19 |  RPG záznamy
Miestnosť: Les (rpg) Nádvorie (chat)
Hráči: Mirana Christie Taylor, Deborah Taylor Davedien
Dátum: 27. 3. 2013


Mirana Christie Taylor *Prechádza lesom, lístie a ihličie jej šustia pod nohami a nočný vietor jej zachytáva vlasy do konárikov. Napriek tej trošičke svetla vidí veľmi dobre, na čo si už skoro zvykla, tak ako aj na skvelý sluch, a hlavne, čuch. Už dokonale rozpoznáva pachy všetkého zvieracieho obyvateľstva svojej záhrady, a až na tú jednu veveričku a sovu sa zatiaľ nedotkla ani jedného zvieratka. Tento týždenný úspech ju ale potešil tak, že sa rozhodla zájsť aj ďalej ako za "hranice", ktoré jej určil Ari. A práve preto kráča k jednému konkrétnemu miestu, kde tak dávno nebola, a ktoré by jej mohlo pomôcť zvyknúť si na ďalší druh krvi. Jazierko ležiace najhlbšie zo všetkých jej obľúbených miest, tam, kam by o takomto čase kedysi ani ona sama nešla. Ale teraz jej dokonale vyhovuje.*
Deborah Taylor Davedien *Občas v noci keď nevie spať, zvykla vyjsť k jazierku, čo má neďaleko od svojho domu. Určite si to už aj Rien všimol, že občas takto z domu zdrhne, ale nikdy jej nič na to nepovedal, možno aj preto, lebo vie, že pri jazierku je bezpečne. Veď je to pri ich dome a tu býva už len Naysa a Mirana s rodinou. Mirana, ona by mohla byť problém, ale zas ona sa tu teraz neobjavuje. Ktovie čo s ňou je. Ale na ňu sa nikoho nejde pýtať, jasne povedala Naysi, čo si o tom celom myslí. Pre ňu je teda mŕtvou. Ako upírku ju nechce vidieť, radšej byť mŕtvou ako niekým iným ako elfkou. Alebo ju možno Rien ani nepočul odchádzať, ktovie či si pri tom chrápaní čosi aj všíma... A práve Mirana ju teraz v noci trápi, preto si aj vyjde k jazierku. Trocha si stiahne kabát, zagombíkuje ho, predsa ten studený vietor jej nerobí dobre. Ale dlhý kabát jej dobre kryje aj zadok, preto jej ani nerobí problém posadiť sa do studenej trávy a len tak sledovať vodu pred sebou. Ako sa krásne pomaly vlní.*
Mirana Christie Taylor *Sem-tam zastane, snaží sa pokojne dýchať a ovládnuť náhly smäd. Vietor jej niekedy priveje skutočne lákavé pachy, ktorým odoláva len veľmi sťažka, aj keď pred odchodom vypila všetko, čo do seba zmestila, až sa cíti ako taký súdok s vínom. Vie, že už nie je ďaleko, o to viac ju prekvapí neznámy, neuveriteľne lákavý sladký pach. Teda, neznámy ako neznámy. Má pocit, že sa s ním už stretla, preto zastane, ovoniavajúc vzduch okolo seba. Áno, cítila ho.. dokonca si vie predstaviť aj jeho chuť.. Pri tej myšlienke sa jej začnú vysúvať tesáky, no v okamihu ich zastaví a otvorí oči, ktoré pri sústredení zatvorila. Náhle jej dôjde, čo je to za pach a prečo jej príde taký známy, a prečo ho cíti na jazyku. Naysa, začnú sa jej v mysli vybavovať spomienky a pár krokov cúvne. Nie je to ona, ale nejaký elf áno. Žiaľ, okrem nej v tomto stave nemala tú česť cítiť žiadneho iného elfa, no aj tak je zvedavá.. Prestane cúvať a spraví pár krokov pôvodným smerom. Čím kráča ďalej, tým viac ten pach cíti, a veľmi ľutuje, že tu nie je Ari, aby ho rozptýlil. Napriek tomu je ale odhodlaná to vydržať, zistiť kto sa takto neskoro potuluje po lese. Nečujne sa približuje k miestu, kde stromy začínajú rednúť, aby spravili miesto jazierku so vždy priezračnou vodou. Vďaka dokonalému zraku už odtiaľ rozpozná človeka, v tomto prípade elfa, ktorého už hodnú chvíľu cítila. Oči sa jej na okamih zalesknú slzami. Radšej by stretla kohokoľvek iného, aj Naysu, len nie ju.. Napriek tomu bez pohnutia stojí na mieste, sledujúc osobu, ktorá ju nenávidí, pre ktorú je mŕtva, mamu.*
Deborah Taylor Davedien *Ako si tam tak sedí, má taký divný pocit. Ani nevie prečo, akoby niekto tam bol. Ale nikde nikoho nevidí. Ale cíti ho. Možno nemá vlkolačí čuch, upírí sluch, ale má elfský, vďaka ktorému aj tak nič extra nepočuje okrem vetra, ale má empatiu, ktorá jej vraví, že niekto tu je. Niekto so zmiešanými pocitmi, akoby sa sám nevedel zaradiť, čo chce a čo cíti.* Je tu niekto? *Zdesene sa poobzerá po okolí, pritom pomaly vstáva zo zeme.* Rien? Nerob si srandu, hej? *To ticho sa jej prestáva páčiť. Preto radšej pomalými krokmi začne stúpať po tráve, snažiac sa dostať bližšie a bližšie k domu, ale stále je ďaleko od neho. Tak blízko, až naň vidí, ale ďaleko, aby tam bezpečne dobehla, ak tu niekto je.*
Mirana Christie Taylor *Bolí ju, že je tak blízko nej, no nemôže ísť bližšie. Teda, mohla by, ale bojí sa podstúpiť také riziko. A čo by z toho mala, aj tak ju mama určite nechce vidieť. Všimne si, že niekoho v blízkosti tuší, a váha, či sa ozvať alebo nie. Pousmeje sa, keď začuje jej poznámku o srande, aj keď je to smutný úsmev. No keď začne stúpať preč od nej, rozhodne sa. Zvládne to, musí. A mama musí vidieť, že stále žije, že je stále jej dcérou, stále tá istá Mirana.. Tie myšlienky jej znova vženú slzy do očí, a prejde tých pár zvyšných metrov za hranicu stromov.* Nie Rien. Duch, zombie, no uprednostnila by som dcérku. *Ozve sa ticho, no dostatočne nahlas aby ju počula. Trocha začína ľutovať, že si nevzala kabát, vyzeralo by to v tom vetre prirodzenejšie ako šaty.* Rada ťa vidím, mami, *znova k nej prehovorí, a náhly vietor jej priveje vôňu maminej krvi, pričom sa len-len udrží slabosťou neprivrieť oči.*
Deborah Taylor Davedien *Pomaly stúpa a sleduje každý jeden strom, aby si bola istá, že sa tu ani z jednej strany nič neobjaví a nenapadne ju. Ak sa teraz zniekadiaľ vynorí manžel a pokúsi sa ma týmto vystrašiť, prisámvačku, že to bude jeho posledná sranda o ktorú sa pokúsil povie si v sebe, stále sledujúc okolie. A v tom začuje hlas, ktorý je stále ten istý a pritom úplne iný.* Duch, zombie *Uškrnie sa nad tým, pretože asi je to stále to najbližšie, čo ju charakterizuje.* Nevolaj ma mami, prosím...Už nie si tým čím si bola, už nie si moja dcéra, ktorú som si adoptovala pred tými rokmi.. *Hoci vtedy bola tak rada, že ju matkou volala, hoci ňou je len na papieri o adopcii, ale teraz to už je celkom inak. Naozaj, ona si adoptovala milú elfku, ktorú mala chvíľami radšej ako vlastné deti. Lenže tá osoba je dávno preč, teraz tu pred ňou stojí jedna z tých krvilačných beštií. Kolená sa jej začínajú podlamovať, ruky a nohy sa jej trasú od strachu. Nikdy sa svojej dcéry nebála, ale nikdy ju nezažila ako monštrum posadnuté chuťou krvi.* Rada ma vidíš? *No aj napriek strachu, jej hlas znie prirodzene. Bojí sa, ale hlas sa jej až tak netrasie. Možno je to tým, že stále v to dúfa, že jej dcéru nepoháňa pomsta, už len preto, ako sa o nej Debbie vyjadrila, keď sa dozvedela, čo v skutočnosti je zač.*
Mirana Christie Taylor *Tie slová ju zabolia takmer až fyzicky, no potlačí slzy. Jedna jej čas by radšej zmizla, aby to nemusela počúvať aj ďalej, no tá druhá chce mamu presvedčiť, že okrem zmeny chuťových pohárikov a iných maličkostí je stále taká istá, ako bola predtým.* Koho si si potom adoptovala? Elfku, bábku ktorá vyhovovala tvojim predstavám dokonalého dieťaťa, alebo živú, cítiacu a zraniteľnú bytosť, ktorá umiera pod labami krvilačných beštií, ako je tvoj manžel? *Že za krvilačnú beštiu je tu v tejto chvíli len ona, nemyslí.* Dúfala som, že také slová začujem aj od teba. Že to čo si povedala Nayse boli len slová strachu, ktorý časom prekonáš.. *Ten vietor jej začína robiť problémy. Stále fúka jej smerom, a tak už necíti skoro nič iné okrem maminej sladkej elfskej krvi.* Prečo? *spýta sa a spraví krok smerom k nej. V tom jednom slovíčku sú všetky otázky, ktoré by sa chcela spýtať. Prečo sa tak bojí? Prečo ju tak rýchlo zavrhla? Prečo sa nechce aspoň pokúsiť sa s tým zmieriť? Prečo...?*
Deborah Taylor Davedien *Cíti, že to prehnala, cíti, že Miri je ľúto a je smutná zo slov svojej matky. A verte či neverte, aj Debbie sa na seba hnevá za svoje slová. Ale inak to nejde, naozaj.* Fajn, keď raz niekomu odpustím a dokážem s ním byť, tak musím každého rešpektovať? *Áno, má manžela vlkolaka a vlkolakov neznášala. A stále ich neznáša, hoci sa zmierila s tým, že jej manžel, jej syn, jej sestra sú vlkolaci. Ale ďalších už netreba.* Nechápeš o čo mi ide. Riena som vždy poznala ako jedného a toho istého. No ty? *Pohľadom uhne tomu Miraninmu a radšej sa zapozerá do zeme.* Možno si bola dieťa, ktoré spĺňalo všetky moje predstavy, možno...ale keď zmeníš rasu, prídeš o tie cenné dary čo si mala dovtedy. Nevrav, že si stále tá istá osoba, ktorá cíti stále tak isto...ktorej môžem veriť, ako svojmu manželovi, že ma nenapadne...*Určite keby bola poranená, ani by nezaváhala Mirana, či ochutnať jej krv alebo nie.* Si tá istá osoba? Tá, ktorej sa nemusím báť? *Spýtavo sa na ňu pozrie, až teraz sa jej pozrie do tváre a pohľadom sa jej zabodne do očí, snažiac sa v tej beštii niekde objaviť svoju dcéru. Ale aj keby tam bola, aj keby to bola stále tá istá Mirana, u nej je už tá dávno preč, Debbie už má v hlave čosi úplne iné zafixované.* Si? *Nahlas sa jej spýta, ešte raz.*
Mirana Christie Taylor Nie, *pokrúti hlavou na jej slová o vlkolakoch.* Ale vzala si si ma do rodiny. Považovala si ma za vlastnú dcéru. Naozaj si myslíš, že sa mojou premenou zmenilo tak veľa? To nebolo moje rozhodnutie! *poslednú vetu skríkne, hlboký nádych na upokojenie jej situáciu ale ešte zhorší.* Samozrejme, že sa necítim tak isto, *pokračuje už tichšie.* Som zo seba zhrozená, zhnusená a znechutená, niekedy sa nenávidím a myšlienky na smrť ako na jednoduché vymazanie všetkého zlého, čo sa mi stalo a čo som spravila ma neprestávajú prenasledovať. No chcem sa s tým zmieriť, chcem to zvládnuť a byť čo najviac ako predtým. *Nespúšťa z mamy pohľad a automaticky po jej otázkach otvorí ústa, že povie "áno". No nevydá ani hláska, len na ňu nemo, ubolene hľadí. To jej povedať nemôže. Nevie, či jej neublíži. Veď už teraz je najvyšší čas, aby šla, lebo hrozí, že to nezvládne.* Neviem. Ale prečo to nechceš zistiť so mnou? *povie nakoniec a znova sa k nej priblíži.*
Deborah Taylor Davedien *Pozorne ju počúva a pri slovách o jej myšlienkach, ktoré ju prenasledujú, zareaguje.* Možno by si tie myšlienky mala vziať vážne a poslúchnuť ich..*Povie bez akéhokoľvek náznaku smútku, súcitu alebo hocičoho. Je možno bezcitná, ale za to nemôže. Snaží sa tváriť ako odvážna matka, ktorá prišla o ďalšieho člena rodiny...*Zistiť s tebou? *S jedným nadvihnutým obočím sa jej spýta.* Chceš ma zabiť? *Nevie, či jej môže dôverovať alebo či by sa jej mala naozaj báť a radšej sa dať na útek. Vlastne, hoci sú elfovia rýchli, nie sú až takí rýchli, aby utiekli upírovi. Takže ani sa o to nesnaží. Keď ju chce zabiť, spraví to aj tak. Pred smrťou ju vedia zachrániť už len samotná Mirana, svojim sebazaprením alebo Rien, keby sa prebudil a zistil, že zas raz nie je vedľa neho v posteli.* Fajn, tak to zistime spolu. Ale keď ma chceš zabiť, aspoň ma nešetri a sprav to rýchlo! Nechcem cítiť tú bolesť.. *Chytí sa za krk, ktoré je zatiaľ bezchybné. Aspoň to, keď už na tvári má tú nemiznúcu jazvu.* Nie bolesť z napadnutia, ale bolesť z toho, akú dcéru som si to vychovala.. *Predsa je upír nováčik, tak keby jej chcela ublížiť, musí sa jej nejak dostať do hlavy a dohovoriť jej.*
Mirana Christie Taylor *Čakala, že na jej slová zareaguje, ale rozhodne nie, že hentak. Akoby ju niekto ovalil niečím poriadne ťažkým.* To... to nemôžeš myslieť úprimne, *vykokce a razom zastane. Na to, či ju chce zabiť dokáže odpovedať až po hodnej chvíli, ale zranená maminými slovami už úplne prestane kontrolovať smäd po jej krvi.* Mala by som to chcieť? Po tom čo si mi práve povedala, možno áno. *Znova sa pomaly pohne a v pohľade začína mať lačnosť. Ak si ale doteraz myslela, že nič horšie jej už povedať nemôže, tá posledná veta jej vezme aj posledné zvyšky kontroly a bolesti nad stratou maminej lásky.* Čože?! *zvrieskne a premiestni sa priamo k nej.* Ako si ma ty vychovala?? Vieš ty vôbec, čím som si prešla?! Ako som nenávidela každý svoj nádych v tomto tele a preklínala každú jednu minútu, ktorá počítala môj nový život? *Z takej tesnej blízkosti už ani nepomýšľa na to, že by odtiaľto odišla bez ochutnania.* Netušíš, nič netušíš, *prejde do šepotu a pohľad jej padne na mamin krk.*
Deborah Taylor Davedien *Zvýšený hlas jej dcéry hovorí za všetko. Debbie to prehnala akurát ju svojimi rečami vyprovokovala. Nechcela toto, ale presný opak. Vlastne, dúfala, že zareaguje podobne, len s tým, že namiesto kriku to bude v sebe dusiť a zamyslí sa nad sebou. Ale niet cesty späť a tá Miranina blízkosť hovorí za všetko.* Vzdialili sme sa od seba. Snažila som sa ako som len mohla, aby si bola dobrá osoba, presne taká ako pred adopciou, s tým, že budeš mať mamu a otca *No otca, to je iná kapitola. Derren asi nebol práve najlepším riešením.* Ale ten tvoj upíri kamarát *Myslí Siegfrieda* a potom tvoj priateľ to celé dobabrali...si na mňa zabudla *Smutne a potichu si to povie, viac menej len pre seba, a vlastne aj pre Miri, ale pre tú mŕtvu Miri, ktorej schránka stojí pred ňou.* Vidíš, vravela som. Toto už nie si ty, toto je len nejaká mŕtvolka, ktorá sa dostala do tohto tele a priživuje sa na krvi iných.... *Rozgombíkuje si kabát, aby ani trocha jej nezavadzali pri krku.* Chceš moju krv? Nech sa páči! *Odhalí svoj krk a ešte väčšmi sa nakloní k Miraninej tvári, k jej ústočkám. Bojí sa, trasie sa, ale verí v to, že hoci je Mirana mŕtva, niekde v tej bytosti sa skrýva aj čosi dobré z jej dcéry a že to čosi dobré sa ovládne a na matku nezaútočí, nezabije ju.*
Mirana Christie Taylor *Vôbec nechápe, kam na tie reči jej matka chodí, a ako si také veci môže vôbec myslieť.* Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi si mimo. *Naráža na to o Sigim. Zmenil ju, ale až premenou. A Armas.. pri ňom si uvedomila, že dokáže cítiť aj niečo iné ako nenávisť.* Ja som zabudla na teba? A nie je to teraz náhodou opačne? *To, že stále rozpráva, je len akási snaha ovládať sa. Nevie ale, či to mama robí naschvál, alebo je to strach, no takéto slová by od nej nikdy nečakala. Akoby sa ju sama snažila vyprovokovať k útoku, len aby ju samú presvedčila o tom, že je príšera. Netvor. Aby sa nenávidela ešte viac.* Prečo.. mi to.. robíš, *pretisne cez zaťaté zuby, ako sa snaží zatlačiť tesáky späť do ďasien, no tak odhalený krk a náhly poryv vetra jej sebaovládanie rozbijú na malilinké kúsočky chutiace po elfskej krvi, ktorá jej odrazu tečie krkom cez dve rany na maminom krku.*
Deborah Taylor Davedien *Sama nevie, čo vlastne teraz od tohto očakáva. Ale vie, že jej slová, ktoré vyriekla, ju priam donútili k tomu, aby matku napadla. A tak sa aj stane. Miri ju napadne a keď sa jej zahryzne do krku, tak náhle, až ani nemá šancu sa nejak uhnúť, rýchlo utiecť či využiť dačo so svojou telekinézou. Akurát v sebe zacíti 2 pichnutia a potom ako sa jej kožou začne drať von krv. Zopár kŕčov ju ovládne a ani nedokáže poriadne nič vyrieknuť, či spraviť, akurát zopár bolestných výkrikov zo seba dostane a rukami sa posnaží nejak odstrčiť Miranu, ale nejde to. A každou ubúdajúcou kvapkou krvi slabne, až sa jej aj kolená začnú podlamovať.* Miri,.. *Pred očami sa jej pomaly začína zahmlievať* dcéra...*Potichučky šepne.*
Mirana Christie Taylor *Kdesi v diaľke začuje bitie hromu. Búrka, pomyslí si, no viac sa nad tým nezamýšľa. Teraz ju už nič nezastaví.. Výkriky bolesti sú jej hudbou pre uši a hromy sa s nimi dokonale dopĺňajú. Stisne jej rameno a po ďalšom hromobití, tentoraz už bližšie, akoby ňou prešla vlna energie. Ale nie priamo ňou, skôr cez jej ruky. Z jej ruky. Prekvapene sa odtiahne od maminho krku, ju samu to potriaslo. Práve vtedy začuje jej slová a na malú chvíľku tá chuť po krvi zmizne. Vráti sa ale prvými kvapkami dažďa, ktoré rozpijú krv a jej vôňa jej opäť udrie do nosa. Znova akoby stratila všetku svoju ľudskosť, prisaje sa k otvoreným ranám a začne piť ešte žiadostivejšie.*
Deborah Taylor Davedien *Dážď, jej fyzická schránka ho vníma, ale asi to je tak všetko. Jej myseľ je teraz skôr zaneprázdnená strachom mu tie blesky dodávajú ešte väčší efekt. Hlas ju nadobro v tejto chvíli opustil, ostáva už len nádej, nádej vo svoju stratenú dcéru. Pohľadom sa ju snaží uprosíkať, ale asi to veľký význam nemá. Cíti sa vždy viac a viac omámená, až kombinácia všetkých jej pocitov spôsobia, že odpadne.*
Mirana Christie Taylor *Dážď stále hustne, a chladí ju nielen fyzicky, ale akoby ochladzoval aj jej myšlienky a túžbu po krvi. Začína si uvedomovať, že by mala prestať, lebo sa stane niečo strašné. Že musí prestať. Niekde blízko nich kútikom oka zazrie blesk a konečne sa od mamy odtrhne. Všimne si, že je úplne bezvládna a v prvotnom šoku ani nepočuje, že ešte stále žije.* Mama, mama! *opatrne ju položí na zem a rýchlo jej zavrie rany na krku. Našťastie jej dážď zmyje krv z rúk skôr ako by znova podľahla.* Preboha, nie, *kľačí vedľa nej a rukami sa chytá za hlavu. Čo som to spravila?? pomyslí si, a v tej chvíli pocíti rovnaký šokový príval energie ako keď držala mamu za rameno. Tentoraz ale neprúdi mimo nej, ale priamo do jej hlavy. Skríkne od bolesti, a až po niekoľkých sekundách sa jej podarí pustiť si hlavu. Prejde ňou nepríjemná triaška, až sa takmer skrúti na zemi. Na chvíľu až zabudne, že jej mama v lepšom prípade len omdlela, ale že to bolo kvôli nej. Znova to spravila, znova sa neovládla. Znova sa nekontrolovateľne strasie, čo jej pripomenie, že by mala zmiznúť. Ale čo ona? Nemôže ju tu nechať len tak ležať na zemi. Ale má na výber? Pomaly sa postaví, nohy sa jej stále trocha trasú a v hlave jej treští. S ľútosťou naposledy pozrie na mamino bezvládne telo a s najväčším sebazaprením sa otočí a rozbehne sa úplne opačným smerom, nevediac kam, hlavne čo najďalej od rodinnej štvrte.*
Deborah Taylor Davedien *Chvíľku jej trvá, kým sa znova spamätá, aj to len najprv dosť oťapene. No keď jej mozog pochopí kde je, čo sa deje a prečo na ňu tak prší, automaticky vyskočí na nohy. Pritom sa jej však dosť zatočí hlava a ona spadne späť do trávy. Rukou si pridrží ranku, aby sa cítila bezpečnejšie. Pohľadom prebehne po okolí, snažiac sa nájsť svoju "nezbednú" dcéru, ktorú akosi nikde nevidí v tom hustom daždi.* si preč? *spýta sa, v postate nikoho. skôr sa chce uistiť, že je v bezpečí. Že tu svoju dcéru už nemá*
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama